Plastikov som naživo naposledy videl ešte s Mejlou (do šľaka ten čas naozaj letí) a bol som celkom zvedavý, ako im to po tých rokoch šlape.
Po naozaj krátkej zvukovej skúške (celú som ju prečkal pod pódiom túžiac stráviť s nimi čo najviac času) sa do toho PPU pustili ako za mlada. Teda chlapi už naozaj zostarli a Vráťa často posedával na plastovej stoličke v strede pódia, ale z nástrojov a aparatúry sa valil bigbít bez akýchkoľvek kompromisov.
Legendy to majú niekedy ťažké, PPU si s tým však hlavu neláme a ďalej tvorí veci po svojom. To sa prejavilo aj v nových skladbách, v autorskom priestore Evy Turnovej či vo výbere textov.
A ten Mejla tam nakoniec tiež bol.
1 komentár:
S chutí a špetkou nostalgie též jsem si přečetl a prohlédl úplně všechny díly Tvé reportáže z Kořenu. Krásný! Díky :-)
Zverejnenie komentára