štvrtok 28. októbra 2010

Karel Růžička

Pianista, skladateľ a jazzová legenda Karel Růžička na Československom jazzovom festivale v Přerove tak trochu oslavoval. A oslava jeho sedemdesiatin to bola naozaj parádna, lebo ako inak, oslavovalo sa hudbou. Jazz, blues a chvíľami aj klasika zneli sálou ako ozvena majstrových rokov a modelovali moje pocity do zmesi melanchólie, radosti, rozjímania a nadšenia. Majstrove koncertné krídlo sa s Big Bandom Felixe Slováčka chvíľu prekáralo, chvíľu dopĺňalo, ale hlavne s ním vytváralo harmóniu, ktorú spoločne dokázali preniesť aj na publikum.
 
 
 
 

nedeľa 24. októbra 2010

Marcus Miller

Celé to bolo tak trochu neuveriteľné. Náhodné natrafenie na zmienku o vystúpení Marcusa v rámci Československého jazzového festivalu v Přerove, oneskorená žiadosť o akreditáciu s kladnou odpoveďou od samotného riaditeľa festivalu pána Rudolfa Neulsa, nočný presun z iného koncertu a nakoniec, úžasné vystúpenie, ktoré poriadne zamiešalo poradím na prvých miestach môjho osobného rebríčka silných hudobných zážitkov.
Marcus Miller sprevádzaný mladou formáciou Tutu Revisted predviedol v zaplnenej sále krásneho Mestského domu to, čomu sa hovorí exhibícia. Väčšinou mi býva ľúto, keď fotografom vyčlenia len čas jednej alebo dvoch prvých skladieb. Na Marcusovom koncerte to bolo naopak. Po uplynutí času na fotografovanie som si (asi s otvorenými ústami) užíval hru muzikanta, ktorý úctu k džezu prejavuje hlavne tým, že búra jeho hranice. Hudobnú evolúciu naživo bolo aj tak nemožné zachytiť na mŕtvom obraze. Aj keď možno ...
Opäť náhoda chcela aby som sa s fotoaparátom ocitol nad lesklým koncertným krídlom a zvečnil obraz symbolicky zachytený v odraze.
 
 
 
 
 
Československý jazzový festival v Přerove, ešte s prívlastkom amatérsky, zapustil svoje korene v roku 1966. Po niekoľkoročnom vynútenom prerušení v časoch normalizácie sa ho podarilo v roku 1985 obnoviť a neskôr mu opäť vrátiť aj jeho pôvodný názov. A mne sa naozaj veľmi páči, že v ňom je to nostalgické slovo Československý.

utorok 19. októbra 2010

Noa

Fotografovanie izraelskej speváčky Achinoam Nini známej pod menom Noa bolo pre mňa po všetkých stránkach pôžitkom. Jej hlas, dlhé čierne vlasy, veľké oči a akási nedefinovateľná (možno orientálna) krása si ma podmanili od prvej chvíle natoľko, že k fotografovaniu členov jej skupiny som sa ani nedostal. Hmm, občas sa mi to stáva.
 
 
 
 
 
 

piatok 15. októbra 2010

Zuzana Homolová

Zuzanu poznám a počúvam už dlhé roky. Jej staré krvavé balady mi naháňali husiu kožu už v časoch, keď som sa ešte ničoho a nikoho nebál. Krutosť niektorých textov, v nich skryté významy, ktoré ma desili o to viac, že som ich nedokázal dešifrovať, v kontraste s jej mierumilovným prejavom a jemným zjavom, ma vždy dokázali ponoriť na celé dni do hĺbania nad životom, smrťou a človečenstvom.
Aj dnes sa na koncertoch Zuzany Homolovej občas chvejem. Jej partneri na pódiu, Miloš Železňák a Samo Smetana, však akoby to napätie drobili na prach, ktorý už tak nedesí. Len ako popol obetí bolestivých textov sa roznáša po krajine. Aj vďaka nim som ten skrytý odkaz smutných textov snáď konečne pochopil.
 
 
 

štvrtok 14. októbra 2010

Kolowrat

Pri fotografovaní koncertov je asi najdôležitejšie (a najťažšie) zachytiť atmosféru vystúpenia tak, aby dýchla na diváka fotografie hustým vzduchom koncertnej sály a skutočnou náladou pódia. Snaha o čo najlepšie fotografie tak vedie fotografov (aj mňa) k používaniu profesionálnej techniky, ktorá dokáže aj v zlých svetelných podmienkach tmavých sál zachytiť muziku kvalitne a ostro. Takú ju chcú mať na svojich stránkach hudobné periodiká a koniec koncov aj umelci. Ale cítim, že práve v tom je niekedy háčik.
Napríklad fotografie z koncertu výbornej košickej skupiny Kolowrat by mi ako nekvalitné, zrnité (zašumené) a rozmazané nik neuverejnil. Napriek tomu si za nimi stojím s presvedčením, že realita koncertov Kolowratu (aspoň tých, ktoré som videl) je presne taká. Divoká aj melancholická, chvíľami ostrená rytmikou a drsnou gitarou, chvíľami zahmlievaná akordeónom, pohybom a hlasivkami frontmana. Ako na kolovrate.
 

pondelok 4. októbra 2010

Živé kvety

Hovorí sa, že skupinu Živé kvety musíte milovať, aby ste ju dokázali počúvať. Aj moje  pomerne dobre hudobne vzdelané okolie sa na Živé kvety pozerá cez prsty a vždy keď ich muziku a texty horlivo obhajujem skončím namrzený a sám za barovým pultom. Ale nakoniec sa na to vždy vykašlem, veď dni ako komíny, ako tulipány, s dlhými nohami, sú pred nami.
Zažil som veľa ich koncertov, ale na tento spomínam najradšej. Možno preto, že som mohol byť tak blízko, možno preto, že sála v ktorej hrali sa volala Divotvorná scéna, alebo možno preto, že sa mi Lucia v ten večer zdala ako znovuzrodená.
A ak je to naozaj tak, ako sa hovorí, potom verejne priznávam. Áno, mám veľmi rád Živé kvety.