pondelok, 29. novembra 2010

Mic Christopher

Dnešnými fotografiami si chcem zaspomínať na priateľa, hudobníka a básnika Mica Christophera, ktorý pred deviatimi rokmi 29. novembra 2001 opustil náš hmotný svet.
 
 
 

Heyday Mic
Ešte nikdy som nič podobné nepísal a trochu sa bojím, aby to nevyznelo ako lúčenie. Skôr by som totiž chcel povedať niečo ako, see you later Mic.
Mic Christopher, básnik, hudobník a hlavne náš priateľ, predvčerom opustil tento svet. Dozvedeli sme sa to ráno, potom ako sme v noci plánovali jeho zdravotné zotavovanie u nás pod Tatrami. V tom istom čase mu skupina The Frames, s ktorou toto leto hosťoval v Christianii, venovala benefičný koncert.
Mic však ako keby chcel byť s nami všetkými, vytratil sa zo svojho tela a vydal sa na cestu nad našimi hlavami. Nepočuli sme jeho so long, ale boli sme s ním.
To ráno bolo smutné, niekto nechápal, niekto plakal a ja som nadával na svet, ktorý sa ustavične zbavuje básnikov.
Verím však, že Mic v tom čase už zažíval svoju Heyday. Sedel niekde v čakárni u Svätého Petra, pred ním už len George Harrison a pripravoval sa na svoju schôdzku s Elvisom. Už mu bolo jasné, že všetci sa ešte stretneme a on nám bude môcť opäť zahrať svoje songs.
Raz ho tam určite nájdeme sedieť za veľkou bránou, v bielej čiapke a s gitarou naladenou možno o niečo vyššie. Za chrbtom bude mať okrídlenú kapelu svojich snov a na každého z nás bude volať hereabouts.
Možno prídem prvý Mic, prinesiem fujaru, ktorú som ti nestihol ukázať a v bielych nohaviciach budem mať opasok s veľkou prackou, ktorý si mi daroval. A tiež prinesiem pozdravy od všetkých, ktorým tu chýbaš.
Dovtedy si budeme spievať tvoje Heydey, občas spomínať na spoločne prežité chvíle a hlavne budeme veriť, že ti je dobre Mic.
See you later Mic a nenakláňaj sa veľmi z oblakov, lebo zasa spadneš.
01.12.2001

Výnimočne tiež prikladám odkaz na video Heyday, ktoré vzniklo práve v roku 2001 vo ValMeze.

pondelok, 22. novembra 2010

Inga Liljeström

Táto austrálska diva vystupujúca pod ochranou výbornej skupiny ma okamžite dokázala preniesť z môjho čiernobieleho sveta do jej farebného. Šerý spev a tajuplná hudba Ingy Liljeström dokonale ladili s hmlovou atmosférou na pódiu, vytvárajúc chvíľami jemné napätie, chvíľami nedefinovateľnú tieseň a chvíľami príjemné uvoľnenie. Bol to skoro magický zážitok, ktorý sa dal vidieť a vnímať aj so zatvorenými očami.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

streda, 17. novembra 2010

Velvet revolution

Dnes výnimočne nebudem písať o hudbe. Mám(e) výročie stretnutia so slobodou a tak som sa opäť pohrabal v škatuli so starými filmami a zopár ich vylovil. Sú zaprášené, poškrabané a neostré (výsledok fotoaparátu Zenit a strachu), podobne ako moja pamäť, ale na uctenie si 17. novembra 1989 snáď stačia. Tento dátum je pre mňa dôležitejší ako dátum narodenia sa, prvého milovania či akéhokoľvek iného zázraku. Až od toho dňa som sa mohol vydať na vlastnú cestu životom, až od toho dňa som sa nemusel báť otvoriť ústa a od toho dňa som dodnes slobodný.
Na prvých dvoch fotografiách je pán Alexander Dubček (tú druhú mám rád, lebo kým ľudia okolo neho ešte celkom netušia čo sa to deje, on to už vie), na tretej je odvážna a hrdá pani Hana Ponická (jedna z takzvanej Bratislavskej päťky) za chrbtom so striehnucou socialistickou políciou, ďalšia je urobená ešte pred 17. novembrom, pred súdom, v ktorom sa konal politický proces s Jánom Čarnogurským a tie ďalšie sú už z revolučnej Bratislavy.

Ešte pred novembrom sa konala Bratislavská lýra, na ktorej vystúpila aj Joan Baez. po niekoľkých pesničkách zahrala skladbu pre Lecha Walesu, pre Chartu 77, pozdravila v hľadisku sediaceho Václava Havla a neskôr zavolala na pódium pesničkára Ivana Hoffmana. Jemu však po prvej slohe (myslím, že to bola pesnička Nech mi nehovoria) vypli mikrofón a skladbu dospieval bez neho. Pamätám si ako som bol roztrasený, ako som sa bál o Ivana, ale tiež ako som cítil, že niečo sa už skutočne rozbieha.
 
A aby to predsa len bolo trochu aj o hudbe vytiahol som na svetlo ešte niekoľko záberov muzikantov, ktorí mi tú dobu do novembra 1989 pomohli zvládnuť. Vladimír Merta, Vladimír Mišík (vznik fotografie odhadujem  okolo roku 1982) aj Bez ladu a skladu boli z tých, bez ktorých by to bolo v bývalom Československu ešte oveľa neznesiteľnejšie. Rovnako ako bez niekoľkých festivalov (tieto fotografie sú asi z Folkovej Lipnice), ktoré aj keď monitorované všade prítomnou socialistickou verejnou a štátnou políciou, prinášali aspoň na chvíľu pocit života v normálnej spoločnosti.
 
 
 
 

pondelok, 15. novembra 2010

Glen Hansard

Prišiel, vybalil seba, gitaru a piesne, básnil, spieval, kričal, počúval, hypnotizoval dievčatá (a chlapov tiež), každého sa dotkol, búšil do gitary aj do nás, hneď zasa hladil, pokorne ale hrdo, skromne ale bez kompromisov, vykladal karty a sny, otáčal dlane (v nich mal srdce), chvíľami sa strácal, kreslil kvety na krčmové stoly, písal priania do očí, inšpiroval, zanechával stopy, ... odišiel a zároveň ostal.