Vladimír Mišík & Etc...

Znie to neuveriteľne, ale na Vladimíra Mišíka som čakal dlhých dvadsať rokov. Presne toľko času uplynulo, odkedy som ho ostatný raz počul naživo.
Niekoľkokrát mi to proste nevyšlo, občas som bol bez koruny a nemal na vstupné, alebo naposledy, keď som sa vybral na Echo Blues Alive do Šumperku, Vláďa ochorel. Som veľmi rád, že mu je lepšie.

Lucie Bílá

Aj keď ma k ďalekej ceste zo Slovenska na Mělnické vinobraní motivoval hlavne bigbítový program v dramaturgii legendárneho Jaromíra Tůmu, koncert Lucie Bílej som si nenechal ujsť. A bolo to dobré rozhodnutie.

Vlastne som bol dosť prekvapený. Z množstva podôb, ktoré Lucie predviedla (rockerka, šansoniérka, romantička či divoška), akoby z každej mala kúsok v sebe, z jej hlasu, ktorý bol chvíľu plný dravej energie a chvíľu jemnej vášne, alebo z jej spontánnosti a prirodzenosti.

Lucia proste nabúrala môj apriórne záporný postoj k popovým hviezdam, respektíve som jej udelil trvalú amnestiu.
* Dnes (na dušičky roku 2013) som po vražde Kurtovej skladby Smells like teen spirit, opakovane páchanej na ostatnom Luciinom turné, musel moju amnestiu vyhlásiť za neplatnú. Sorry.

Toxique

Od chvíle keď na pódium na (pre mňa) neuveriteľne vysokých podpätkoch vybehla Klára Vytisková som vďaka jej koncertnému šatníku a jej nespútanému prejavu pocítil vnútornú triašku, ktorú ako fotograf zažívam stále, keď sa mi v hľadáčiku objaví niečo mimoriadne fotogenické či zaujímavé.

Od chvíle keď Klára začala spievať a Toxique spustili svoje elektrodisco s retro fílingom sa mi roztriaslo (rozumej, dalo do pohybu) aj celé telo.

Je to proste tak! Pri dobrých koncertoch opúšťam žánrové hranice a užívam si. Tak ako s Toxique.