Just Like Honey Festival

Mohlo by sa zdať, že Šumperk hudobne žije hlavne bluesom. Určite to však neplatí pre miestny H CLUB, ktorý okrem viac-menej pravidelných koncertov rôznych žánrov zorganizoval začiatkom mája aj svoj prvý festival, pomenovaný podľa jednej zo skladieb debutového albumu kapely Jesus and Mary Chain Just Like Honey.

Festival začínal veľmi komorne na terase H CLUBU a večer bol pravdepodobne zamýšľaný ako pesničkárska ouvertúra k nasledujúcim dvom festivalovým dňom. Otváral ho miestny učiteľ angličtiny Darren Eve, ktorý naboso zahral niekoľko vlastných skladieb chvíľami presahujúcich hranice folku aj do iných žánrov. 

Po Darrenovej hudobnej spomienke na Johna Martyna improvizované pódium zabral britský pesničkár Weybourne Chester Bingley. Dylanovsky postojačky, s držiakom na staré harmoniky okolo krku a hlavne s mimoriadne presvedčivým a zároveň skromným prejavom, dokonale podfarbil atmosféru prekvapivo letného večera. 

Prvý z dvoch hlavných koncertov Just Like Honey štartoval Václav Havelka s poctivým sólovým setom svojich hudobných názorov, nielen na country muziku či nezávislý rock. Po ňom sa na pódiu vystriedali zabehávajúci sa Nylon Jail, hviezdy večera Bee and Flower a majstri rockového hluku Blackerfeed. 

Aj keď plánovaný hlavní ťahúni druhého večera, talianska grupa Soviet Soviet, svoju účasť na poslednú chvíľu odriekli, pódium ponúklo dostatok zaujímavej muziky a snáď si každý z bohužiaľ nie početného publika našiel to svoje. Hneď úvodná kapela LU udivila množstvom hudobnej invencie a pre mňa, toho čo sa na Soviet Soviet dosť tešil, bola dostatočnou kompenzáciou. Potom už na pódium nabehlo punkrockové trio Milano, po nich vybudení chlapci z prívesov Trailer Trash a ako festivalový záver nostalgický band The Finally (ktorého leader Jiří Giesl Jr. dokonca celý festival dramaturgicky aj organizačne spískal). 

Priložené fotografie sú z predvečera festivalu (Chester & Darren Eve). Krátke reporty a hlavne ďalšie fotografie z vystúpení účinkujúcich skupín nájdete v samostatných príspevkoch.
Cestou domov som v rannom vlaku rozmýšľal, ako veľmi je dôležité, že existujú nadšenci typu Jiřího Giesla. Bez nich by bola klubová scéna o dosť smutnejšia, ak by vôbec bola.