utorok 24. mája 2016

The Dø

Stáva sa mi to čoraz častejšie. Hudba, ktorú inak dobrovoľne veľmi nepočúvam, ma naživo dostane niekam, kam ma bežne sprevádzajú len iné hudobné žánre. 
Pri koncerte The Dø mi však skoro okamžite nabehol syntetizátorový pulz a telo mi rozkmitala elektrónkovo tanečná poézia. Seversky vykryštalizovaný spev Olivie Merilahti, pozoruhodný a vychutnávajúci si každú notu, každý tón, to všetko s emocionálnym rozsahom od detskej radosti, cez smútok precitnutia až po bolesť poznania. K tomu naturálna elektronika Dana Levyho snívajúceho eklektické sny a dokonalo estetizujúceho sonické hlasy svojich nástrojov. 
Fotografie sú z minuloročného Paléo Festivalu v Nyone. 

Yaniss Odua

Napriek jeho množstvu, dokonca aj na chladnej a suchozemskej československej scéne, ma reggae oslovuje naozaj len výnimočne. 
Možno to bolo francúzštinou, alebo jeho presvedčivým hlasom, ale Yaniss Odua mi celkom sadol.
Úprimné piesne nadľahčované slobodou a vernosťou karibským koreňom, reggae integrované v celom prejave, energická a funkčná kapela a chvíľami vášnivo latinsko-americké podprahové vibrácie. 
Fotografie sú z minuloročného Paléo Festivalu v Nyone. 

Peppe Voltarelli

Aj keď je Peppe v Čechách už varený pečený, pre mňa bol objavom, ktorý mi ešte viac spestril minuloročný Litoměřický kořen
Kalábrijské rytmy, pozitívna energia, texty, ktorým som síce jazykovo nerozumel, ale vysvetlil som si ich pocitovo a inštinktívne, hudobne magický realizmus a južanská vášeň pre všetko to dôležité. 
Peppe Voltarelli, to je vrhač emocionálnych a hudobných petárd pod nohy publika, piesní, ktoré nútia tancovať.