MUSIC PHOTO NEWS

Anna K.

2012-01-26T09:44:00.006+01:00

Už dlho poznám Noru H. aj Zuzanu B., ale s Annou K. som sa zoznámil až minulé leto. A bolo to veľmi príjemné stretnutie.

Niekomu sa určite nebude pozdávať, že sa odvtedy dokážem tešiť z pesničiek a spevu Anny K. rovnako, ako napríklad ... napríklad z hudby Půlnoci a spevu Michaely Němcové. Aj keď Půlnoc počúvam hlavne v mojej pracovni (najradšej po zotmení) a Anna K. ma dostihne väčšinou niekde z kaviarenského rádia, prvé pocity mávam rovnaké. Cítim úprimnosť, otvorenosť a akúsi nedefinovateľnú slabosť či ťažobu, paradoxne dávajúcu ich prejavu istú formu energie. Až po tejto intuitívnej predohre príde na rad hudba ako taká. Ale to už je neskoro a je jedno, či ide o pop alebo o underground.

Niekedy je fajn, šmyknúť sa na inej kráse.

Sanyland

2012-01-18T16:33:00.007+01:00

Nerád to priznávam, ale nie je toho veľa, čo ma na slovenskej hudobnej scéne minulý rok potešilo. Skôr naopak.

Našťastie vyšlo niekoľko albumov (spočítateľných na jednej ruke), ktoré mi síce nedodali odvahu naladiť si akékoľvek slovenské rádio (to už však nie je o muzike), ale aspoň ma presvedčili, že fajnová a plnokrvná pôvodná hudba sa ešte hrá aj u nás doma. Album Divné videnie od skupiny Sanyland medzi ne rozhodne patrí.

Krásné nové stroje

2012-01-16T08:29:00.002+01:00

Rovnako ako Valašský Špalíček, aj originálna kapela Krásné nové stroje tento rok oslávi tridsať rokov svojej existencie. Toľké roky v muzike mnoho kapiel nezvládlo, ale Krásné nové stroje znejú stále výborne a na ich koncerte som mal dokonca pocit, že čas im hrá do noty.

Apropo, jubilejný 30. ročník Valašského Špalíčku sa uskutoční 22. a 23. júna, určite si ho nenechajte ujsť.

Traband

2012-01-15T19:11:00.009+01:00

Fotografie skvelej kapely Traband, hrajúcej dvojtaktný rock, síce už na stránkach Music Photo News hosťujú (TU), ale keďže dobrého nie je nikdy dosť (a teraz myslím na muziku), pridávam k nim aj fotoreport z ich letného koncertu na Valašskom Špalíčku. Takže ...

... takže, rýchlo si nalaďte napríklad Déja vu z ich zatiaľ posledného albumu Neslýchané! a preklikajte sa až do teplého prázdninového večera na nádvorí zámku Žerotínů vo Valašskom Meziříčí.

Mňága a Žďorp

2012-01-15T17:05:00.004+01:00

Pôvodne som ako prvý príspevok v novom roku chcel vytvoriť rebríček mojich najsilnejších hudobných zážitkov za ostatnú dekádu a doplniť ho výberom fotografií.

Nakoniec som si vymyslel, že akési pomyselné best of budem pravidelne aktualizovať v samostatnej galérii MUSIC PHOTO STRAZAY. K výberovej galérii som dospel aj preto, že tieto stránky nie sú len o fotografiách, ale aj o mojich pocitoch, ktoré naozaj nechcem zoraďovať do žiadneho rebríčka.

Na dôvažok, mám ešte veľmi veľa fotografií z koncertov, ktoré zatiaľ len čakajú na svoje zverejnenie, takže sa budem venovať radšej im. Myslím, že Mňága a Žďorp je na naštartovanie spomienok, ale aj nového roku určite fajn.

A to mi pripomenulo, Happy New Year priatelia.

Pavel Fajt

2011-12-30T09:32:00.001+01:00

Opäť niečo z archívu spomienok, ideálneho partnera na sviatky Zimného slnovratu.

Pavla Fajta síce v galérii už mám (TU), ale tieto fotografie mi pripomenuli nielen jeho výborné vystúpenie a atmosféru festivalu Lebeda, ale aj množstvo zážitkov, ktoré ma aspoň na chvíľu unášajú z popolavej zimy.

Je príjemné sa takto potichu vracať na miesta, ktoré mám rád.

Poletíme?

2011-12-22T12:24:00.002+01:00

Viem, že je to už celkom bežné, ale aj tak to poteší. Albumy kapely dobre vyzerajúcich chlapíkov, s rojčivo pochybovačným názvom Poletíme?, sa dajú legálne a zadarmo stiahnuť na jej internetových stránkach.

Ten zatiaľ posledný práve počúvam a popri tom nad fotografiami spomínam na ich skvelý koncert počas Valašského Špalíčku.

Color Fly

2011-12-22T10:10:00.007+01:00

Zimné mesiace mi dávajú vždy trochu času na prehrabávanie sa v archíve a objavovanie zabudnutých fotografií. Tak som narazil aj na snímky kapely Color Fly, ktorá vystúpila na tohtoročnej Besede u Bigbítu.

Aj keď je to už dávno (a moja hudobná pamäť je trochu preťažená), fotografie mi pripomenuli ich muziku, nápadité texty a svižného speváka. Bol to naozaj príjemne farbistý, úprimný a entuziastický (obojstranne) koncert.

Ak už nahrali, svoj na zimu plánovaný album, určite si ho obstarám.

Bílé divadlo

2011-12-20T09:13:00.005+01:00

Brniansky Vianočný cirkus okrem muzikantov hostil aj Bílé divadlo, ktoré sa predstavilo svojou nahou fyzickou groteskou, inšpirovanou kresbami Martina Velíška, Ty, který lyžuješ.

Šesť chlapov poňalo obutie nahého tela do lyží ako metaforu, ktorou chcú vyjadriť, čo všetko je človek schopný prekonať, obetovať a urobiť preto, aby na svojej ceste do cieľa nespadol. Napriek nemotornosti, pomalosti a obmedzeniam, ktoré mu prinášajú ťažké lyže, ich stabilitu uprednostní pred ich vyzutím (nech predstavujú čokoľvek) či slobodnejším pohybom.

Kĺzaním po povrchu a svojim miestom v skupine, či na štarte, neriskuje preborenie sa do hĺbky, ani osamelosť odmietnutia potkaních lyžiarskych pretekov.

Ale možno, to bolo o niečom úplne inom.

Václav Koubek

2011-12-16T09:46:00.008+01:00

Väčšinou bývam smutný, keď kapely hrajú dookola stále to isté a už ma ako poslucháča nedokážu ni(e)čím prekvapiť. Ale, ako to tiež väčšinou býva, existujú výnimky, pri ktorých by som bol naopak smutný, keby to isté hrať prestali.

Václav Koubek našťastie stále hrá to svoje a mňa vždy tak trochu zaskočí (príjemne), ako už roky, znova a znova dokážem podľahnúť jeho hostinskej poetike, komediantskej úprimnosti a hlavne, nádeji zašifrovanej v jeho pesničkách.

* Václava Koubka nájdete na stránkach Music Photo News aj na tomto mieste.

Iva Bittová & Čikori

2011-12-15T10:29:00.004+01:00

Keďže som si niekedy (úplne na začiatku pridávania komentárov k mojim fotografiám) povedal, že nebudem referovať o tom, čo sa mi nepáči (vychádzajúc z pocitu, že o dobré, je na rozdiel od zlého, dobré sa podeliť), tak toho o Vianočnom cirkuse v Brne, na ktorom vystúpila aj Iva Bittová, nemôžem veľa napísať.

To vôbec neznamená, že bolo všetko zlé. Nie, organizátori aj účinkujúci sa naozaj snažili, len to proste akosi nešlo. Možno to bolo zimou, možno malým počtom divákov, možno prostredím cirkusového stanu, alebo možno splnom mesiaca.

Neviem, ale myslím, že keby každý v šapito (tak ako ja, cestujúci na tento cirkus stovky kilometrov) trochu ubral zo svojich (nenaplnených) predstáv, mohlo byť lepšie.

United Cans Unlimited

2011-12-06T09:26:00.004+01:00

Asi preto, že uznávam experimentovanie aj odvahu ísť proti prúdom, sa mi vystúpenie celkom početného ansámblu United Cans Unlimited skutočne až neskutočne páčilo.

Až tak, že som si pre ich podráždené plechové gitary (striedané s elektrifikovaným mišmašom), pre ich úctu k vzorom (nezaťaženú neplodnou pokorou), či pre ich babylon zvukov a charizmou zakalený spev, vymyslel nový bluesový subžáner.
Volá sa bezhlavé blues.

MacMaster & Hay

2011-12-03T09:42:00.007+01:00

Napriek tomu, že sa v nich cítim dobre, do kostolov chodím len na koncerty starej hudby. Ich vysoké steny, klenbové stropy s nebeskými výjavmi či tmavé veže, na mňa pôsobia ako časový tunel do minulosti, ktorým ma hudba dokáže preniesť do dôb svojho vzniku.

Tak nejako som sa cítil aj na koncerte speváčky a harfistky Mary MacMasterovej s perkusionistom Donaldom Hayom.

Obradná rytmika, éterický hlas, tunel, zatvorené oči a ja v Galskej krajine.
Aj keď som tam vyzeral trochu divne, nechcelo sa mi vrátiť späť.

Kŕdeľ divých Adamov

2011-12-03T09:27:00.001+01:00

Celkom by ma zaujímalo, prečo (snáď je to tak) sa trnavská bluesrocková kapela Kŕdeľ divých Adamov pomenovala podľa noviel majstra Ladislava Ťažkého.

Nech už je dôvod akýkoľvek (a mne, čo mám literatúru v záujmoch ešte pred hudbou či fotografiou sa to páči), Kŕdeľ divých Adamov hral výborne a dokonale naštartoval sobotný (posledný) večer festivalu Blues Alive.

Guitar Shorty

2011-12-01T12:22:00.006+01:00

Na záver tohtoročného festivalu Blues Alive vystúpil vyše sedemdesiatročný David Guitar Shorty Kearney, ktorý nikoho ani na chvíľu nenechal zapochybovať o svojom práve na miesto v gitarovej sieni slávy.

Jeho kreatívna rockovo (chvíľami aj soulovo) bluesová gitara, jeho dlhé a zložité (a možno práve preto vzrušujúce) sóla, jeho hrdzavo ostrý hlas, jeho vzťah s kvákadlom (wah wah pedál), jeho knísavé pochody pódiom (vo finále koncertu aj hľadiskom), jeho prstene a čo ja viem, čo všetko ešte, mi splynuli v jeden mimoriadne silný zážitok približujúci sa extáze.

Ešte dlho po koncerte, som si tento stav predlžoval ponechaním tlmičov v ušiach.

Zuzana Suchánková

2011-12-01T12:02:00.005+01:00

Bolo zaujímavé pozorovať, ako si jedna žena s gitarou (a hlasom) dokázala podmaniť plnú sálu bluesmanov a rockerov.
Nielenže sme pri nežných, prítulných a precítených piesňach Zuzany Suchánkovej úplne zabudli na pivo, bourbon aj cigarety, ale zrazu sme pocítili blues nie ako motor, ale ako krásu pomalosti, nie ako vzdor či plač, ale ako rozjímanie a pohladenie, nie ako kvílenie, ale ako šepot poézie.

Všetci sme boli (aspoň chvíľu) akýsi lepší a citlivejší.

The Spermbankers

2011-12-01T11:40:00.002+01:00

Ako keď traja nočný jazdci, po dlhej ceste nevľúdnou a pustou krajinou, zosadnú zo svojich koní a z kazateľne poslednej krčmy oznámia (zahrajú), koniec všetkej utópie.

Presne takto na mňa zapôsobil dirty gospel tria The Spermbankers.
A ešte niečo, fakt sa im dá veriť.

Pat Smillie Band

2011-11-28T18:43:00.006+01:00

Mám rád príbehy, v ktorých človek ide za svojim cieľom aj napriek zlej karte, vytiahnutej (či udelenej) hneď na začiatku cesty. Mám ich oveľa radšej, ako osudy úspešných machrov s údajne čistou postupkou na dlani a navyše s esom v rukáve.

Pat Smillie zaspieval báječný set a spolu so svojim bandom si absolútne podmanili publikum, nadšené a potúžené ochutnávkou chicagského hudobného podsvetia.
Bol to koncert, ako z nejakého príbehu.

Mátyás Pribojszki Band

2011-11-28T18:23:00.002+01:00

Stáva sa mi to dosť často. Napríklad: po dobrej výstave kresieb, si doma hneď strúham všetky ceruzky, po akčnom filme, mávam pravidelne športové obdobie, alebo, po návšteve baletu, si vždy dávam záväzok, že v ďalšom živote budem tanečník.

Takže ma ani neprekvapilo, že som sa po strhujúcom koncerte Mátyása Pribojszkeho okamžite rozbehol do malého stánku legendárnej firmy Seydel a kúpil si fúkaciu harmoniku.

Please The Trees

2011-11-25T14:44:00.011+01:00

Čím som starší, tým častejšie podlieham pri počúvaní hudby potrebe, umiestniť seba samého niekde medzi jej tóny, akordy či slová piesne. Nájsť svoje miesto v tvorbe tej ktorej kapely a nie, nájsť tej ktorej kapele niekoľko dni (či hodín) v mojom živote, flek na polici s cédečkami alebo kúsok miesta na hárddisku.

A čo tým chcem vlastne povedať? No, že v melancholickom, chvíľami ponurom a chvíľami nadýchanom indie rocku & progresívnom country Please The Trees som sa našiel snáď celý.

Akurát, ja neviem byť tak úprimný.

Hokie Joint

2011-11-25T08:30:00.002+01:00

Ak by som musel vyberať, tak mojim najsilnejším zážitkom na tohtoročnom Blues Alive bol koncert bluesového tornáda z ostrovov, ktoré samo seba pomenovalo Hokie Joint.

Nejde len o to, že kapelu tvoria štyria špičkový muzikanti, že teatrálny spevák JoJo Burgess má fantastický hlas, ani o to, že na pódiu spolu vytvorili mimoriadne energickú bluesovú show.

O úspechu Hokie Joint v mojom pomyselnom festivalovom rebríčku rozhodlo skôr to, že ich blues bolo explozívne, autentické, chytľavé a hlavne plné nápaditých subžánrových kombinácií, ktoré ma skutočne prekvapili a nadchli.

A to, sa mi pri počúvaní živého blues už dávno nestalo.

JuJu Band

2011-11-24T19:40:00.003+01:00

Je výborné, keď sa žánrové festivaly, akým je aj Blues Alive, neboja hľadania a pri dramaturgii siahnu aj po projektoch, ktorých hudobná reč sa niečím vymyká z tradičného spektra skupín ich programu, či vkusu návštevníkov

Aj keď hudba britského gitaristu Justina Adamsa, gambijského griota (barda) Juldeha Camara a ich JuJu Bandu (basa a bicie), určite čerpá z tých najstarších (či skôr najvzdialenejších) koreňov blues, jej zvuk pripomína skôr opojný a nikdy nekončiaci africký vietor, ako vlnenie v delte Mississippi.

Čo dodať? Nebol to obyčajný koncert. Tak, ako keď píšete list rukou (bez možnosti delete) a na začiatku vlastne neviete, čo všetko a ako napíšete (aspoň moje listy bývajú také samorasty, akoby sa v určitých chvíľach písali samé), tak som mal pocit, že aj hudba JuJu Bandu si na pódiu viedla svoj vlastný život, iniciovaný impulzmi jednotlivých muzikantov.

Škoda, že sa ich JuJu(am) session nedal zalepiť do obálky a poslať ďalej.

Kenny Wayne Shepherd

2011-11-24T18:12:00.009+01:00

Až z Louisiany do Šumperku meral cestu na festival Blues Alive bluesrockový gitarista Kenny Wayne Shepherd. Okrem skvelej kapely a niekoľkých gitár značky Fender, priniesol so sebou mimoriadne energické blues, ktoré hral s rozvážnou dravosťou, dávajúcou jeho hre dynamiku, ale aj precíznosť. Vypredané hľadisko gradujúci koncert doslova hltalo, či už išlo o vlastné Shepherdove skladby, alebo o šikovne upravené cover verzie.

A potom, do skorého rána sa v krčme nehovorilo už o ničom inom, ako o Shepherdových sólach, o úžasnom zvuku jeho gitary a tiež, že to bol v šestnásťročnej histórii Blues Alive asi ten najlepší koncert.

Vilém Čok & Bypass

2011-11-16T10:08:00.008+01:00

Sám neviem, alebo možno nechcem vedieť (čo ak je to len, vraj trápna, nostalgia?), prečo ma niektoré mená z našej domácej (československej) scény stále priťahujú, a to aj napriek tomu, že ako poslucháča ma vlastne už ani celkom úplne neuspokojujú.

Ale bacha, to neznamená, že hudba Viléma Čoka a jeho zatiaľ poslednej kapely Bypass mi nedokáže rozprúdiť rockové hormóny. Naopak, ich gitarové útoky a paľba spoza bicích, vedené hlasom maršala Willibalda (Čoka), vo mne ešte stále vedia prebudiť bigbiťáka a všetky tie spomienky na časy s dlhými vlasmi.

Hmm, žeby predsa len, tá trápna nostalgia?

Bluesberry

2011-11-15T07:43:00.002+01:00

Dnes, na deň presne, je to neuveriteľných štyridsať rokov, čo drží Petar Introvič pohromade skupinu Bluesberry. Myslím, že to je dostatočný dôvod (aspoň pre mňa) vyhrabať pár ich fotografií a pustiť si nejaké parádne blues.

Zion Train

2011-11-10T09:09:00.004+01:00

Po výbornom sete revolucionárov tanečného dubu & reggae Zion Train na minuloročnom festivale Colours of Ostrava, som ani chvíľu nezaváhal a vybral sa aj na ich jesenný koncert do Valašského Meziříčí (inak je až neuveriteľné, čo všetko dokážu v miestnom KáZetku, ako familiárne nazývajú Kulturní zařízení, zorganizovať).

Myslím, že v podzemí M-klubu vystúpil Zion Train v rovnakej zostave ako na Colours, to znamená, že za mixom stál a kúzlil jeho zakladateľ Neil Perch, za mikrofónom sa potil Dubdadda, do saxofónu a trúbky selankovito fúkali Richard Doswell a Dave Hake.
Rozdiel však bol v tom, že sme ich všetkých mali doslova na dosah a koncert mal skvelú atmosféru privátneho undergroundového večierka. A tak, kým mi Zion Train na Colours privodil svalovku, vo ValMeze skôr niečo, ako extatický zážitok.

Zuzana Lapčíková kvintet

2011-11-02T10:22:00.003+01:00

Prepájanie folklóru s populárnou hudbou veru nemusím, ale jeho miešanie s jazzom, to môžem. V prípade Zuzany Lapčíkovej to dokonca, z času na čas, nutne potrebujem.

Ak by existoval pojem moravský jazz tak kvintet Zuzany Lapčíkovej by ho určite napĺňal do posledného tónu. Pre mňa (amatérskeho & expresívneho & subjektívneho poslucháča) je ich hudba dôkazom prelínania sa svetov (nielen tých zemepisných), symbiózy kultúr (nielen tých hudobných) a schopnosti rezonovať (nielen v útrobách cimbalu).

Sonny Emory & Cachet Fusion

2011-10-28T09:39:00.003+02:00

Aj keď nepochybne každý člen skupiny Cachet Fusion je výborným muzikantom (čo predviedli v niekoľkých vlastných sólach), tým hlavným ťahúňom v tejto zohratej partii je bubeník Sonny Emory. Ten akoby svoje telo nechal zrásť s bubeníckymi paličkami a celú svoju energiu umiestnil len do dvoch malých exaktných bodov na ich koncoch.

Bolo úžasné ho počúvať a zároveň pozorovať pri hre. Nechať sa vtiahnuť do jeho nápaditých rytmov, podľahnúť jeho sólam, napojiť sa na jeho bicie, ako na kardiostimulátor.

Uff, môj tep si užil.

Curtis Stigers

2011-10-27T07:54:00.003+02:00

Najprv do vyzeralo zle. Snáď každému bolo ľúto, že Al Di Meola, ktorý mal vystúpiť na Československom jazzovom festivale ako hviezda jeho druhého večera, zo zdravotných dôvodov do Přerova nepricestoval. Zároveň len málokto vedel, či za neho bude nejaká hudobná náhrada.

Organizátorom sa však podaril husársky kúsok a keď konferencier Aleš Benda ohlásil vystúpenie amerického speváka a saxofonistu Curtisa Stigersa s triom zohratých muzikantov, môj potlesk som adresoval hlavne im. Od tej chvíle pódium patrilo charizmatickému spevákovi, ktorého je síce ťažké zaradiť do konkrétnej žánrovej škatuľky, ale o to ľahšie (a lahodnejšie) je ho počúvať.

Takže nakoniec všetko dobre dopadlo a pozorujúc nadšené reakcie festivalového publika mi napadlo, že ľutovať môže aj Meola.

Chucho Valdes & The Afro Cuban Messengers

2011-10-26T08:33:00.004+02:00

Začnem od konca. Ako posledný na tohtoročnom Československom jazzovom festivale v Přerove vystúpil Chucho Valdes, kubánsky pianista vlastniaci ohromný talent, osem cien Latin Jazz Grammy (inak aj tú poslednú) a skvelú kapelu The Afro Cuban Messengers (na poctu Art Blakeya pomenovanú podľa jeho skupiny Jazz Messengers).

Afro-kubánsky jazz v podaní Chucho Valdesa je skrátka iná galaxia. Hudobne, kompozične a technicky je od toho, čo som doteraz z dielní latin jazzu počul, vzdialený o niekoľko svetelných rokov a čo je úžasné, že je to cítiť nielen z jeho oceňovaných nahrávok, ale aj z jeho koncertných vystúpení. Tak ako albumy Chucho Valdesa patria medzi tie, ktoré ostávajú, ku ktorým sa stále musíte vracať, tak aj jeho koncerty sú mimoriadne silnými zážitkami, navždy sa zarývajúcimi do šedej kôry hudobnej pamäte. Iste, na tom má podiel aj vynikajúca mladá kapela, o ktorej niektorých členoch ešte určite budeme počuť.

To, že nepreháňam, potvrdzuje aj prebudený temperament publika (vôbec nie najmladšieho), absorbujúceho finále koncertu tancujúc, či prinajmenšom s rukami nad hlavou.

Ana Popovic

2011-10-11T10:47:00.008+02:00

Lepšieho muzikanta (vlastne muzikantku) som si na moju tohtoročnú stovku (rozumej stý koncert sezóny 2011) ani nemohol priať.

Ana Popovic držala v rukách gitaru pevnejšie ako kdejaký rocker, ale zároveň hrala úžasne precítene a dokonale precízne. Svoje blues a blues svojich vzorov, chvíľu vypaľovala úplne natvrdo, chvíľu sa s ním maznala, chvíľu prekárala a hlavne, celý ten čas na pódiu, bola ním úplne pohltená. Hmm, a ja zasa ňou.

A aby som nezabudol. Celé to opäť spískali Roman Václavík a Borek Kunc z agentúry BandR v Uherskom Brode.

Vítkovo kvarteto

2011-10-11T09:04:00.001+02:00

Ísť tridsať rokov na plný bigbítový plyn musí dať každej kapele poriadne zabrať. Vítkovo kvarteto je však vždy vo forme a na pódiu (aj za ním) to vie stále poriadne roztočiť. Akoby Pražský démon a Sovy a Bróňa a všetky tie staré fláky, ktoré neúnavne hoblujú, na nich fungovali jak nejaký elixír večnej energie a mladosti.
Chodiť na ich koncerty pravidelne, nepotrebujem vitamíny (snáď len na to Bigbítové dunenie v hlave).

November 2nd

2011-10-05T11:41:00.001+02:00

Musím sa k niečomu priznať. Celkom rád počúvam aj country music. Nie, samozrejme, nemyslím jej otrasnú československú odnož, ale tú spoza veľkej mláky. Preto mi naozaj vôbec nevadí, ba naopak, že November 2nd čerpá svoje inšpirácie práve tam.

Ale, aby kvôli škatuľkovaniu nedošlo k nedorozumeniu. Tak ako ich hudba nie je vhodná ku vareniu kotlíkového guľáša, myslím, že si ju neladia ani tiráci na Route 66. Inak, najlepšie urobíte ak si ich skvelú zmes rocku, country, bluesu a pesničkárstva Saši Langošovej vypočujete a zatriedite sami. Verte mi, stojí to za to.

Beňa & Ptaszek

2011-10-04T10:16:00.001+02:00

Stačilo zatvoriť oči a títo dvaja, ako vystrihnutý z Faulknerovho románu, ma preniesli svojím blues v čase a priestore tak dokonale, že pri ich koncerte som v diaľke počul sirény mississipských parníkov. A aj keď ma večer v krčme chlapi z Mělníku presviedčali, že to boli signály lodníkov z Labe či Vltavy, ja som vedel svoje. Nie je delta ako delta.

Navostro

2011-10-03T19:21:00.000+02:00

Tak táto kapela sa s keltskou hudbou naozaj nepára. Aj keď sa škatuľkuje niekde medzi folk rock a world music, podľa mňa Navostro v skutočnosti škrípu rokenrol, hoc hraný gajdami.

Ale vážne. Kapela Navostro a najlepšie aj naživo je naozaj výborná. Vie poriadne prevetrať tradičnú škótsku či írsku muziku, je plná nespútanej energie a vysoko prenosnej dobrej nálady. A to je práve to, čo robí z ich koncertov poctivú keltskú dupačku.

Jazz Q Martina Kratochvíla

2011-10-03T18:59:00.003+02:00

Medzi chuťovky tohtoročného Mělnického vinobraní patrilo aj vystúpenie združenia Jazz Q Martina Kratochvíla, ktoré z týchto burčiakových a vínnych slávností urobilo (spolu z ďalšími legendárnymi kapelami) skutočný hudobný hodokvas. Za mikrofónom sa dokonca objavil Oskar Petr, takže nebolo čo riešiť.

Progres

2011-10-01T09:23:00.002+02:00

Už som tu niekedy písal o zabudnutom festivale v Bojniciach, ktorému sa ešte v žiarivej socialistickej minulosti podarilo predstaviť niekoľko výborných kapiel. Však si ho niekto hore aj rýchlo všimol a myslím, že po dvoch ročníkoch festival zatrhol.

Každopádne práve v Bojniciach som prvýkrát naživo počul hrať Progres 2 a odvtedy (až doteraz) si z času na čas musím dať porciu ich moravského artrocku. A koncert v Mělníku (parádna jazda po vydaných albumoch) bol veru poriadnou dávkou, ktorá z mojich príležitostných návratov k tejto kapele, urobila chronickú záležitosť.

Vladimír Mišík & Etc...

2011-09-27T13:43:00.003+02:00

Znie to neuveriteľne, ale na Vladimíra Mišíka som čakal dlhých dvadsať rokov. Presne toľko času uplynulo, odkedy som ho ostatný raz počul naživo.
Niekoľkokrát mi to proste nevyšlo, občas som bol bez koruny a nemal na vstupné, alebo naposledy, keď som sa vybral na Echo Blues Alive do Šumperku, Vláďa ochorel. Som veľmi rád, že mu je lepšie.

Lucie Bílá

2011-09-27T13:12:00.002+02:00

Aj keď ma k ďalekej ceste zo Slovenska na Mělnické vinobraní motivoval hlavne bigbítový program v dramaturgii legendárneho Jaromíra Tůmu, koncert Lucie Bílej som si nenechal ujsť. A bolo to dobré rozhodnutie.

Vlastne som bol dosť prekvapený. Z množstva podôb, ktoré Lucie predviedla (rockerka, šansoniérka, romantička či divoška), akoby z každej mala kúsok v sebe, z jej hlasu, ktorý bol chvíľu plný dravej energie a chvíľu jemnej vášne, alebo z jej spontánnosti a prirodzenosti.

Lucie proste nabúrala môj apriórne záporný postoj k popovým hviezdam, respektíve som jej udelil trvalú amnestiu.

Toxique

2011-09-21T10:47:00.003+02:00

Od chvíle keď na pódium na (pre mňa) neuveriteľne vysokých podpätkoch vybehla Klára Vytisková som vďaka jej koncertnému šatníku a jej nespútanému prejavu pocítil vnútornú triašku, ktorú ako fotograf zažívam stále, keď sa mi v hľadáčiku objaví niečo mimoriadne fotogenické či zaujímavé.

Od chvíle keď Klára začala spievať a Toxique spustili svoje elektrodisco s retro fílingom sa mi roztriaslo (rozumej, dalo do pohybu) aj celé telo.

Je to proste tak! Pri dobrých koncertoch opúšťam žánrové hranice a užívam si. Tak ako s Toxique.

Charlie Straight

2011-09-21T10:09:00.006+02:00

Vždy som mal viac mladších kamarátov (tak dobre, priznávam aj kamarátky) ako tých starších. Nebolo ani tak dôležité, že môj vek mi akosi automaticky prisudzoval status toho múdrejšieho, ako to, že mi tieto vzťahy dodávali množstvo čerstvej energie.

Podobne to mám aj s hudbou. Stále si veľmi rád vypočujem mladé kapely a ak sa občas objaví (hoc na mainstreamovej scéne) niekto ako Charlie Straight, niekto kto rozdáva množstvo energie a zároveň to berie tak nejako poctivo, potom neváham ani s koncertom. A vôbec mi nevadí, že ma už nikto nemá za múdrejšieho.

Tieto fotografie sú z koncertu Pálavského vinobraní v Mikulově. Ďalšie fotografie kapely Charlie Straight nájdete na tomto mieste.

J.A.R.

2011-09-21T09:51:00.002+02:00

Vlastne som si myslel, že funkový valec J.A.R. (Jednotka Akademického Rapu) už neexistuje. Ako som sa mohol tak trápne zmýliť?
Na druhej strane to bol omyl, z ktorého som precital s nadšením. To sa mi veru často nestáva.

Fotografie vznikli na koncerte počas Pálavského vinobraní v Mikulově.

United Flavour

2011-09-12T19:29:00.012+02:00

Mohlo by sa zdať, že United Flavour je iba takou prázdninovou kapelou, prinášajúcou osvieženie počas dlhých letných dní. Ale poviem vám, ich hudba funguje aj opačne.

V zime zahreje viac, ako rozpálený krb, urýchľuje príchod jari a na jeseň (tak ako túto sobotu na Pálavském vinobraní v Mikulově) dokáže z babieho leta vykúzliť horúcu tropickú noc.

Až pri vyvolávaní fotografií som si všimol, že na väčšine záberov mám len sympatickú speváčku Carmen. Kapela akoby sa niekde stratila. Hmm, ja za to fakt nemôžem. Na vine je objektív!

Bitumen Beat

2011-09-06T10:33:00.009+02:00

Títo cigoši (nemyslím to pejoratívne a verím, že nikoho neurazím) hrajú fakt výborne. Sami seba charakterizujú ako digi lo-fi progressive kapelu, vychádzajúcu z rómskej a svetovej hudby, ale mne skôr pripomínajú kotol, v ktorom sa varí mix rôznych hudobných chutí a vôní, samozrejme okorenený poriadne silným rómskym naturelom.

Na takúto kapelu som vlastne už dlho čakal a často som sa sám seba spytoval (keďže nepoznám žiadneho róma), prečo sa do toho naši rómski muzikanti neoprú aj z druhej (nefolklórnej) strany. Prečo si, hoc v bazároch, nenakúpia nejaké elektronické serepetičky, prečo svojimi hudobnými génmi nezavíria počítače či prečo hrajú Apoštaris avel alebo Joj, mamo stále rovnako?

Dúfam, že Bitumen Beat vydržia čo najdlhšie a ja si už nebudem musieť dávať podobne hlúpe otázky.

Dva

2011-08-17T11:50:00.005+02:00

Pred vystúpením skupiny Dva som bol zvedavý, či sa môj silný zážitok spred mesiaca, kedy som ich prvýkrát videl a počul naživo, zopakuje (fotoreport z tých chvíľ nájdete TU).

Neviem, či to bolo aj tým, že už pred ich vystúpením ma príjemne naladil set mojich priateľov zvaných Longital, alebo celkovou atmosférou Besedy u Bigbítu, ale moje pocity z ich koncertu boli ešte silnejšie ako naposledy. Dva prekypovali hravosťou, potešením z hry, energiou (aj keď v ich tvárach som chvíľami čítal únavu) a akousi vzájomnou harmóniou (a to nemyslím len hudobnou).
Ale najdôležitejšie je, že to všetko tí Dvaja dokázali preniesť aj na mňa.

Etna Kontrabande

2011-08-15T10:18:00.004+02:00

Z Poľska na Besedu u Bigbítu prepašoval hudobný gang Etna Kontrabande poriadny náklad značkového reggae a ska. A šlo naozaj o žiadaný artikel, lebo roztancované a chvíľami aj rozospievané publikum sa ešte dlho po ich odchode z pódia dožadovalo ďalšej dávky.

Inak, festival Beseda u Bigbítu je doteraz jediným, na ktorom som videl za mixážnym pultom zvukárku (a myslím, že šikovnú). To som musel zvečniť.

Kill The Dandies

2011-08-15T09:17:00.002+02:00

Jednou z dôležitých charakteristík festivalu Beseda u Bigbítu je jeho multižánrová pestrosť. Tá nielenže umožní komukoľvek si vybrať to svoje, ale predovšetkým, každému dá príležitosť spoznať niečo nové.

Pre mňa bola nečakaným objavom aj kapela Kill The Dandies (viem, teraz už viem, že pripravujú druhý album a časť skupiny je z bývalých The Nihilists), ktorej hutný zvuk je zmesou zúfalého splínu, mrazivej eufórie, divných nálad a búrlivých nájazdov.

Navyše, chladná krása speváčky a studené osvetlenie pódia, urobili z vystúpenia Kill The Dandies celkom hypnotický zážitok.