Velvet revolution

Dnes výnimočne nebudem písať o hudbe. Mám(e) výročie stretnutia so slobodou a tak som sa opäť pohrabal v škatuli so starými filmami a zopár ich vylovil. Sú zaprášené, poškrabané a neostré (výsledok fotoaparátu Zenit a strachu), podobne ako moja pamäť, ale na uctenie si 17. novembra 1989 snáď stačia. Tento dátum je pre mňa dôležitejší ako dátum narodenia sa, prvého milovania či akéhokoľvek iného zázraku. Až od toho dňa som sa mohol vydať na vlastnú cestu životom, až od toho dňa som sa nemusel báť otvoriť ústa a od toho dňa som dodnes slobodný.

Na prvých dvoch fotografiách je pán Alexander Dubček (tú druhú mám rád, lebo kým ľudia okolo neho ešte celkom netušia čo sa to deje, on to už vie), na tretej je odvážna a hrdá pani Hana Ponická (jedna z takzvanej Bratislavskej päťky) za chrbtom so striehnucou socialistickou políciou, ďalšia je urobená ešte pred 17. novembrom, pred súdom, v ktorom sa konal politický proces s Jánom Čarnogurským a tie ďalšie sú už z revolučnej Bratislavy.

Ešte pred novembrom sa konala Bratislavská lýra, na ktorej vystúpila aj Joan Baez. Tá po niekoľkých pesničkách zahrala skladbu pre Lecha Walesu, pre Chartu 77, pozdravila v hľadisku sediaceho Václava Havla a neskôr zavolala na pódium pesničkára Ivana Hoffmana. Jemu však po prvej slohe (myslím, že to bola pesnička Nech mi nehovoria) vypli mikrofón a skladbu dospieval bez neho. Pamätám si ako som bol roztrasený, ako som sa bál o Ivana, ale tiež ako som cítil, že niečo sa už skutočne rozbieha.

 

A aby to predsa len bolo trochu aj o hudbe vytiahol som na svetlo ešte niekoľko záberov muzikantov, ktorí mi tú dobu do novembra 1989 pomohli zvládnuť. Vladimír Merta, Vladimír Mišík (vznik fotografie odhadujem  okolo roku 1982) aj Bez ladu a skladu boli z tých, bez ktorých by to bolo v bývalom Československu ešte oveľa neznesiteľnejšie. Rovnako ako bez niekoľkých festivalov (tieto fotografie sú asi z Folkovej Lipnice), ktoré aj keď monitorované všade prítomnou socialistickou verejnou a štátnou políciou, prinášali aspoň na chvíľu pocit života v normálnej spoločnosti.