Tak na tento koncert som sa tešil už doma. A oprávnene. Aj keď Zsolt Kaltenecker, kapelník hrajúci na elektrické piano, vymenil basového gitaristu za hráča na dychové nástroje a bubeník sa mi zdal tiež iný, ako keď som trio videl naposledy, koncert naplnil všetky moje očakávania. Dokonca ich prekonal. S pootvorenými ústami som sledoval virtuozitu, technické majstrovstvo a hravosť mladých džezmenov, ktorí do publika vypúšťali slastnú zmes hudobných motívov a nálad. Veru som sa ich poriadne nadýchal (ušami, očami, aj tými pootvorenými ústami) a pod vplyvom tejto impresie som sa po poslednej kompozícii (ešte tlieskajúc) pri bare domáhal barackovice. Nemali, ale kapela ako by ma počula, pridala ešte jednu skladbu.
streda 30. júna 2010
OTK & Jarda Mugrauer
Pražskú, pre mňa žánrovo ťažko zaraditeľnú, skupinu OTK som nevidel a nepočul prvý krát. Členovia kapely sú výborný muzikanti a tomu podriaďujú aj svoj pódiový prejav. Hlavne muzika, muzika a potom ešte muzika. V tom sa tento ich špalíčkovský (možno trochu tvrdší) koncert podobal tým, ktoré som zažil doteraz. Ako fotograf by som možno mohol nariekať, že na pódiu sa toho (okrem kvalitnej hudby) veľa nedeje. Žiadne show, predvádzanie sa lídra, žiadne dymové clony ani hádzanie sa do publika. Niežeby som proti tomu niečo mal (naopak), ale u OTK mi to proste nechýba. A na dôvažok, toho na pódiu predvádzajú svojím spôsobom až až.
Bubeník Jarda Mugrauer sústredene hrajúci svoje precízne sóla, prechádzajúce od cobhamovského blúznenia cez africké rytmy až po tvrdý, skoro metalový nášup.
Virginia Mukwesha trio
Kým na hlavnom pódiu Valašského Špalíčku šalela podivná skupina Elektrick Mann v podzemí M klubu zavládla kúzelná atmosféra vyvolaná speváčkou, tanečníčkou a hráčkou na mbiru (doštičku s železnými jazýčkami) Virginiou Mukweshe sprevádzanou triom mladých hudobníkov.
Od prvého pohľadu na Virginiu som bol uchvátený jej krásou. Vlastne som najprv ani nevnímal hudbu (bola iba akousi kulisou k obrazu) a s rozšírenými zreničkami som si ukladal do pamäte toto, pravdepodobne božie dielo (tušiac, že optika objektívu a 16 gigová pamäťová karta fotoaparátu na zachytenie toho čo vidím nebudú stačiť). Precitol som až keď Virginia spontánne vybehla na malé pódium a začala tancovať africký tanec. Narýchlo som urobil niekoľko fotografií a v duchu začal tušiť, že som sa zasa raz stal majiteľom silného duchovného zážitku.
utorok 29. júna 2010
Talkshow
Určité zákonitosti popularity skupín a reakcií publika pravdepodobne nikdy nepochopím. Napríklad vystúpenie bratislavskej skupiny Talkshow na Valašskom Špalíčku.
Mimoriadne našlapaná kapela nastúpila na pódium ako posledná v piatkový večer hneď po vystúpení mainstreamovej legendy No Name, na ktorú to pod pódiom naozaj žilo. Dramaturgovia pravdepodobne (a oprávnene) očakávali gradáciu nálady, lebo Talkshow je fakt ostrá postpunková partia chrliaca z pódia nekompromisne hustú, ale zároveň melodickú muziku, ktorá mala postaviť na nohy (a dievčatá vyniesť na chlapské plecia) každého v dosahu dosť silnej aparatúry. Nepostavila (dievčatá tiež nikomu stehnami nestískali šije) a to je práve to čo nechápem. Veď keď už som rozhorúčený pod pódiom, na ňom mastia chlapci s imidžom od Fleet Foxes po Sex Pistols, z reprákov sa valí lavinózna smršť a v ruke mám chladený Litovel, tak predsa nemôžem ostať sedieť ako tĺk.
Mimoriadne našlapaná kapela nastúpila na pódium ako posledná v piatkový večer hneď po vystúpení mainstreamovej legendy No Name, na ktorú to pod pódiom naozaj žilo. Dramaturgovia pravdepodobne (a oprávnene) očakávali gradáciu nálady, lebo Talkshow je fakt ostrá postpunková partia chrliaca z pódia nekompromisne hustú, ale zároveň melodickú muziku, ktorá mala postaviť na nohy (a dievčatá vyniesť na chlapské plecia) každého v dosahu dosť silnej aparatúry. Nepostavila (dievčatá tiež nikomu stehnami nestískali šije) a to je práve to čo nechápem. Veď keď už som rozhorúčený pod pódiom, na ňom mastia chlapci s imidžom od Fleet Foxes po Sex Pistols, z reprákov sa valí lavinózna smršť a v ruke mám chladený Litovel, tak predsa nemôžem ostať sedieť ako tĺk.
pondelok 28. júna 2010
Shahab Tolouie trio
Tak tento koncert ma naozaj prekvapil. Do podzemia M klubu som vchádzal trochu s obavami, sklamaní z vystúpení zahraničných muzikantov zabývaných v Prahe som už zažil dosť, avšak už prvé tóny (zjavom Shahaba som sa tiež nechcel nechať oklamať) flamencovej gitary ma presvedčili, že akýkoľvek strach bol neopodstatnený.
Pôvodom iránčan Shahab Tolouie spolu s hráčom na rytmické nástroje a druhou gitarou ma skoro rituálne uviedol do svojho hudobného a multikultúrneho sveta, v ktorom sa mimoriadne citlivo prelína hudba flamenca s hudbou Perzie (dnešného Iránu) a rytmus Andalúzie s tradičnou sufijskou kultúrou.
No poviem vám, sedel som ako prikovaný. Hudba a Shahabov neobyčajne (nechcem napísať exoticky) sfarbený hlas ma opantali tak, že som najprv zabudol fotografovať a potom sa mi ruky (od tlkotu srdca) triasli natoľko, že som chvíľu nedokázal ani poriadne zaostriť.
Po koncerte som rozmýšľal čo vlastne viem o Iráne. Napadol ma komiks Persepolis, fotografia ženy kričiacej zo strechy niekde v Teheráne a ... nič viac. Ani som nedopil pivo a utekal som si kúpiť Shahabov album Tango Perso. Po jeho napočúvaní mám pocit, že Irán poznám o niečo lepšie.
nedeľa 27. júna 2010
Deitra Farr & Rene Trossman
Deitra Farr spolu s Rene Trossmanom a s pravdepodobne pre okolité turné najatým bandom predstavila v podvečernej nálade zámockého parku chicagské blues tak, ako som si ho doteraz nevedel predstaviť. Zmes energického blues rezaného soulom a jazzom, spolu s precíteným prejavom charizmatickej speváčky a zatiahnutou oblohou, ma preniesla v čase a priestore niekde na breh rieky Mississippi do bluesom zúriacich 50. rokov. So zatvorenými očami som si predstavoval ako blúdim veterným mestom, v tmavých kluboch vstrebávam mestské blues, Buddy Guy mi pripaľuje camelku a kakaové buchty sa predvádzajú na parkete.
Prívlastok kráľovná chicagského blues si Deitra rozhodne zaslúži a v ten večer by som ju ešte (snáď inšpirovaný dávnym korunovaním Allena Ginsberga v Prahe) tituloval prvou dámou Valašského Špalíčku.
Prívlastok kráľovná chicagského blues si Deitra rozhodne zaslúži a v ten večer by som ju ešte (snáď inšpirovaný dávnym korunovaním Allena Ginsberga v Prahe) tituloval prvou dámou Valašského Špalíčku.
Setlist koncertu bol zložený z jej vlastných skladieb a bluesových štandardov, ktoré predsa len trochu vlažné (ale vďačné) publikum oceňovalo najväčším potleskom.
Americký gitarista a spevák Rene Trossman, žijúci dlhodobo v Čechách (ale údajne tiež pochádzajúci z Mekky blues), Deitre skvelo sekundoval a zvukom gitary zdobil jej, ale aj niekoľko svojich skladieb. Z jeho gitarového prejavu bolo naplno cítiť hudobný odkaz starých bluesmanov ako B.B.Kinga alebo Muddy Watersa. Na pódiu pôsobil veľmi prirodzene a koncert si určite užíval aspoň tak dobre ako ja.
Tú noc, po koncerte, som sa musel ešte dlho túlať tmou, musel som si dať ešte niekoľko pív, pozrieť sa na rieku a na nákladný vlak, proste chcel (a musel) som to blues v sebe držať až do rána.
Sweet Home ValMez.
Tú noc, po koncerte, som sa musel ešte dlho túlať tmou, musel som si dať ešte niekoľko pív, pozrieť sa na rieku a na nákladný vlak, proste chcel (a musel) som to blues v sebe držať až do rána.
Sweet Home ValMez.
Valašský Špalíček 2010
Multikultúrny festival Valašský Špalíček ma dostal už svojim prvým koncertom Deitry Farr a René Trossmana, ktorý sa konal v predvečer prvého dňa festivalu na vynovenom pódiu amfiteátra zámockého parku. Všetky ďalšie koncerty a predstavenia festivalu boli na nádvorí krásneho zámku Žerotínu, ktorý sa na dva dni stal príjemným zázemím a unikátnou kulisou, pre pestrú prehliadku rôznych hudobných smerov.
Väčšina ponúknutej hudby bola naozaj špičkou v svojich žánroch (napríklad Kaltenecker trio, Shahab Tolouie trio či Talkshow) a tak výborný pocit z festivalu a jeho organizácie nemohlo zatieniť ani pomätené vystúpenie miestnej skupiny Elektrick Mann či nešťasne zvolený štýl uvádzania trochu nepripravených moderátorov. Dramaturgia festivalu naskladala program tak, že sa dalo vidieť skoro všetko (trochu na úkor pečených klobások a piva) a preto nebolo nutné zvádzať ťažké rozhodovania čo uprednostniť.
Valašský Špalíček vo ValMeze mi proste pripravil veľa príjemných zážitkov, jednak hudobných (o ne sa postupne podelím spolu s fotografiami) a tiež osobných, lebo naozaj, toľko príjemných ľudí pohromade som už dávno nezažil.
Valašský Špalíček 2010 bol chutnou terapiou, ktorú by som chcel absolvovať častejšie.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)