Tohoročná návšteva Jimramova mi tieto slová len potvrdila a hľadať nové či iné na opísanie mojich pocitov, nie je kvôli množstvu silných dojmov jednoduché. To preto, že Otevřeno Jimramov so všetkým, čo k nemu patrí, vnímam ako predobraz jedného zo základných dobrodejných vzťahov k svetu.
Je to výnimočná kontemplatívna slávnosť, víťazstvo žitia nad prežívaním, bezprostredný dotyk s voľnosťou a stavom vnútornej beztiaže, pri ktorom miznú predsudky, rozpory, neistoty a aspoň na chvíľu aj ťaživé vnímania dnešného sveta.
Otevřeno Jimramov je hľadaním celistvosti a festivalovej pospolitosti umožňuje objavovať imanenciu aj transcendenciu zároveň, vlastné vnútro aj to, čo ho presahuje. Spolupatričnosť stavia pred individualizmus, hľadanie zmyslu nad pasívnu korektnosť, lásku pred sebectvo a idey, skromnosť či étos nad konzumnosť a konformizmus. Umožňuje obrodiť vlastné zmyslové vnímanie v spoločnej skúsenosti, zažívať jedinečné vo všeobecnom a trvalé z okamihov vzájomnej harmónie.
Shakespeare napísal, že krása tkvie v oku pozorovateľa a aj keď (asi) viem, ako to myslel som presvedčený, že krása existuje aj nezávisle na mojom pohľade a ja si vždy musím nejako zaslúžiť, aby som ju videl.
Preto tak veľa času trávim so zatajeným dychom a okom prilepeným na hľadáčiku fotoaparátu. Trpezlivo čakám na zjavenie prirodzenosti, na obrazotvorný moment, na krásu tvorenú svetlom a zaznamenanú snímačom závislým na jeho intenzite.
Kým inde je to často dramatický proces, v Jimramove obrazy krásy nehľadám, nachádzajú si ma samé, zmocňujú sa ma v súvislých okamihoch, bez varovania a so samozrejmosťou blízkych vzťahov. Som dojatý každou tvárou a ďakujem, že môžem byť kronikárom a prievozníkom obrazových spomienok na chvíle, v ktorých je ľudská spolupatričnosť a láska, viac ako všetko.
Samozrejme, záujemcom, ktorý sa nájdu na fotografiách, ich rád a s poďakovaním pošlem aj v kvalitnejšom rozlíšení.
