Mirek Kemel

Priznávam, že som charizmatického, premýšľavého a obrazotvorného pesničkára (hoc s kapelou) na festivale Otevřeno Jimramov (2023) naživo počul prvýkrát. 

Neviem, ako by som vnímal metafory, textové melanchólie a dumavé texty Mirka Kemela v inom otvorenom priestore, prinášajúcom pochopiteľne množstvo ruchov. Jimramovská komunita a krásne prostredie parku Bludník však jeho piesňam, nastavujúcim zrkadlá tekutému svetu, vytvorili ideálnu atmosféru a aspoň z môjho pohľadu, im dali ďalší rozmer. 

Cestou z koncertu som v kameňoch vyhorených vtákov hľadal vlčie stopy, ale našiel ich až v zrkadle hostelovej izby.

Ďalšie fotografie z festivalu Otevřeno Jimramov (2023) nájdete TU.

Dunaj

Mám pocit, že vystúpenia kapely Dunaj už niekedy nevnímam ako koncerty, ale skôr ako generačné stretávky s podobne (nielen) hudobne naladenými ľuďmi, ktorých by sme mohli nazvať pamätníci. 

Sám som pamätník, ktorého ich hudba a taktiež sólová tvorba Vladimíra Václavka sprevádza od konca minulého storočia, ako príležitostný kalibrátor môjho (nielen) hudobného kompasu. 

Na rozdiel od mnohých iných českých a slovenských kapiel, ktoré podobne dlho počúvam, ma však Dunaj stále vie presvedčiť, že aj napriek istým mustrám je stále pulzujúcou riekou prinášajúcou nové, podnetné a (nielen) hudobné impulzy.

Fotografie sú z festivalu Otevřeno Jimramov (2023). Staršie fotografie skupiny Dunaj nájdete TU a TU, zoskupenia Dunajská vlna TU a Vladimíra Václavka zasa TU alebo aj TU a TU.

Pocta Petru Skoumalovi

Olin Nejezchleba, Norbi Kovács & ďalší skvelí muzikanti sa rozhodli zaspomínať na Petra Skoumala spôsobom, ktorý vedia najlepšie.

Hudbou a koncertovaním s výberom Skoumalových piesní, tu viac a inokedy menej verne identických s originálmi, rozhodne však poctivo, živo a s chuťou interpretovaných. 

Fotografie sú z festivalu Otevřeno Jimramov (2023). Staršie fotografie Petra Skoumala (2014) nájdete TU.

Longital

Mal som obdobie, tak pred +/- pätnástimi rokmi, kedy som Shinu a Dana počúval celkom intenzívne. Albumy Výprava a Teraz som poznal naspamäť a vôbec, ich hudba ma naozaj nie len bavila, ale aj vnútorne napĺňala a oslovovala. 

Samozrejme, stále ich mám rád, len z tej hudby a teda aj z pocitov pri jej počúvaní, sa mi už niečo vytratilo. Podobne to však mám aj s mnohými ďalšími staršími srdcovkami, ktoré si síce vždy rád vypočujem aj naživo, ale väčšinou už bez iných, ako nostalgických emócií. 

U Longitalu je to možno spôsobené ich minimalistickou zostavou, možno opakovaním teatrálnych pódiových prejavov, možnou mnou, ale najskôr to bude ich stratenosťou v sebe samých a vo svojej hudobnej minulosti. 

Fotografie sú z festivalu Otevřeno Jimramov (2023). Staršie fotografie Longital aj s možno emotívnejšími textami nájdete TU (2016), TU (2015), TU (2012), TU (2011), TU (2011) alebo aj TU (2009).