Sedaa

Trio mongolských hudobníkov a iránskeho multiištrumentalistu Sedaa sa na festival Litoměřický kořen (2017) vrátilo po siedmich rokoch v ešte kompaktnejšej a zohratejšej forme.

Opäť sme sa dočkali hlbokého veterného spevu, dokonalého zvládnutia tradičných mongolských nástrojov, podmanivej hudobnej fúzie dvoch kultúr a strhujúco senzitívnych skladieb.

Stali sme sa tak účastníkmi nielen koncertu, ale aj lekcie spájania vzdialených (zároveň tak blízkych) a rozmanitých kultúrnych tradícií. Poučenia o dôležitosti zachovávania ľudových zvykov pre pochopenie kultúry a histórie akéhokoľvek národa.

A príde mi jedno, že dnes je pojem národ vnímaný ako prežitok minulosti, lebo súbory ako Sedaa stále dokazujú jeho/ich kultúrnu potrebu a dôležitosť.

Buchty a loutky

Bolo to veľmi príjemné stretnutie, po naozaj dlhých rokoch od ich posledného predstavenia v popradskom kníhkupectve Christiania.

Vlastne, vďaka charizme hercov a nezabudnuteľným divadelným predstaveniam, akoby to bolo včera.

Na Litoměřickom kořenu (2017) rozbalili Buchty a loutky svoj vynaliezavo vtipný filmomat a všetky kinematografické priania divákov boli uspokojené.

Ich plyšovo, hračkovo, taľafatkovo, zeleninový filmový archív je proste nekonečný, rovnako ako ich fantázia, humor a improvizačný talent.

Už jsme doma

Rovnováha jasu a temnosti je vzrušujúcou súčasťou počúvania tejto kapely, ktoré si však vyžaduje istú mieru odvahy a sabaskúmania.

Už jsme doma je totiž chameleónskou skupinou budujúcou si (moju) dôveru klamlivo sladkými melódiami, striedajúcimi sa s jánusovskýmo komisnými odkazmi a nervózne hymnickými nápevmi.

Tento opakovaný kontrastný zážitok Už jsme doma umocňuje znotovanou nespútanosťou na hranici bláznivosti, rytmami kľučkujúcimi v husto aranžovanej premávke jednotlivých skladieb, voľnonmyšlienkárskou trumpetou a eskalujúcimi refrénmi.

Fotografie sú z môjho najmilšieho festivalu Po/Kořen (2020). Staršie fotografie Už jsme doma si môžete pozrieť TU.