V Jimramově sa totižto, ďaleko od frašiek každodennosti a poškodeného sveta, zišla komunita odmietajúca vzdať sa budúcnosti, vzpierajúca sa opustiť možnosti bytia a krásu tvorenú nimi samými. Krásu nenarušiteľnú búrkami, klanovými hrozbami či časom, ktorý sám o sebe nevypovedá o ničom.
Festivalová pospolitosť Jimramova, vnímajúca, že svet tvoria ľudia a nie veci, akoby oživovala Ovidiovu myšlienku „všetko sa mení, nič nemizne“. Počas dvoch dní sme spolu boli formou, bez ktorej človečenstvo nemôže nadobudnúť svoju podobu.
Možno s rozdielnymi názormi (drobiacimi sa v úsmevoch), ale všetci berúci život za slovo, hlásiaci sa k svojej prirodzenosti a otvorení znameniam, ktoré rodia skutočné vízie, približujú k pravde a pasujú radosť na jedinú legitímnu moc.
Festival Otevřeno Jimramov je veselou očistou vedomia od prikrádajúceho sa zmätku a cestou od stonania k velebnosti. Je rozjímaním v hudobných kulisách a túžbou snívať aj v tejto nevhodnej dobe, je oslavou života a teda aj mieru, o ktorom akoby sa dnes nesmelo hovoriť.
Ďakujem za možnosť vidieť ľudí v ich vlastnom obraze. Ďakujem všetkým, ktorých zachytil môj objektív za dôveru a za prítomnosť na fotografiách, ktorá ďaleko presahuje môj podiel na ich vzniku.
Ďakujem za tváre, ktorým niet čo odpúšťať, za zábery krstené dažďovou vodou, za pokojné spätné pohľady a za detskú radosť, ktorá vydá za všetko ostatné.
Keď toto cítim, prebúdzam sa v sebe.
Samozrejme, záujemcom, ktorí sa nájdu na fotografiách, ich s vďakou a rád pošlem aj v kvalitnejšom rozlíšení.