Mirek Kemel

Priznávam, že som charizmatického, premýšľavého a obrazotvorného pesničkára (hoc s kapelou) na festivale Otevřeno Jimramov (2023) naživo počul prvýkrát. 

Neviem, ako by som vnímal metafory, textové melanchólie a dumavé texty Mirka Kemela v inom otvorenom priestore, prinášajúcom pochopiteľne množstvo ruchov. Jimramovská komunita a krásne prostredie parku Bludník však jeho piesňam, nastavujúcim zrkadlá tekutému svetu, vytvorili ideálnu atmosféru a aspoň z môjho pohľadu, im dali ďalší rozmer. 

Cestou z koncertu som v kameňoch vyhorených vtákov hľadal vlčie stopy, ale našiel ich až v zrkadle hostelovej izby.

Ďalšie fotografie z festivalu Otevřeno Jimramov (2023) nájdete TU.

Dunaj

Mám pocit, že vystúpenia kapely Dunaj už niekedy nevnímam ako koncerty, ale skôr ako generačné stretávky s podobne (nielen) hudobne naladenými ľuďmi, ktorých by sme mohli nazvať pamätníci. 

Sám som pamätník, ktorého ich hudba a taktiež sólová tvorba Vladimíra Václavka sprevádza od konca minulého storočia, ako príležitostný kalibrátor môjho (nielen) hudobného kompasu. 

Na rozdiel od mnohých iných českých a slovenských kapiel, ktoré podobne dlho počúvam, ma však Dunaj stále vie presvedčiť, že aj napriek istým mustrám je stále pulzujúcou riekou prinášajúcou nové, podnetné a (nielen) hudobné impulzy.

Fotografie sú z festivalu Otevřeno Jimramov (2023). Staršie fotografie skupiny Dunaj nájdete TU a TU, zoskupenia Dunajská vlna TU a Vladimíra Václavka zasa TU alebo aj TU a TU.

Pocta Petru Skoumalovi

Olin Nejezchleba, Norbi Kovács & ďalší skvelí muzikanti sa rozhodli zaspomínať na Petra Skoumala spôsobom, ktorý vedia najlepšie.

Hudbou a koncertovaním s výberom Skoumalových piesní, tu viac a inokedy menej verne identických s originálmi, rozhodne však poctivo, živo a s chuťou interpretovaných. 

Fotografie sú z festivalu Otevřeno Jimramov (2023). Staršie fotografie Petra Skoumala (2014) nájdete TU.

Longital

Mal som obdobie, tak pred +/- pätnástimi rokmi, kedy som Shinu a Dana počúval celkom intenzívne. Albumy Výprava a Teraz som poznal naspamäť a vôbec, ich hudba ma naozaj nie len bavila, ale aj vnútorne napĺňala a oslovovala. 

Samozrejme, stále ich mám rád, len z tej hudby a teda aj z pocitov pri jej počúvaní, sa mi už niečo vytratilo. Podobne to však mám aj s mnohými ďalšími staršími srdcovkami, ktoré si síce vždy rád vypočujem aj naživo, ale väčšinou už bez iných, ako nostalgických emócií. 

U Longitalu je to možno spôsobené ich minimalistickou zostavou, možno opakovaním teatrálnych pódiových prejavov, možnou mnou, ale najskôr to bude ich stratenosťou v sebe samých a vo svojej hudobnej minulosti. 

Fotografie sú z festivalu Otevřeno Jimramov (2023). Staršie fotografie Longital aj s možno emotívnejšími textami nájdete TU (2016), TU (2015), TU (2012), TU (2011), TU (2011) alebo aj TU (2009).

Mário Bihári & Bachtale Apsa

Asi by stačilo napísať, že kapela Bachtale Apsa je v našich končinách už hudobnou klasikou, avšak myslím, že to nestačí. 

Tento súbor, v spojení s Máriom Bihárim a na festivale Otevřeno Jimramov (2023) s hosťujúcou Bárou Hrzánovou, totižto nečerpá len zo zdrojov domestikovanej rómskej muziky, ale jeho kočovná a inšpiračná cesta sa vinie od pestrého Balkánu, cez španielsky gypsy jazz & flamenco alebo uhorský čardáš, až po ruskú rómsku gitarovú hudbu.

Nadvôvažok, hudobné nadšenie Bachtale Apsa (Slzy šťastia) je tak silné, akoby chcelo všetkých presvedčiť, že rómska hudba je (vedľa ticha) najkrajším zvukom.

Fotografie z festivalu Otevřeno Jimramov (2023) nájdete TU.