Longital

Mal som obdobie, tak pred +/- pätnástimi rokmi, kedy som Shinu a Dana počúval celkom intenzívne. Albumy Výprava a Teraz som poznal naspamäť a vôbec, ich hudba ma naozaj nie len bavila, ale aj vnútorne napĺňala a oslovovala. 

Samozrejme, stále ich mám rád, len z tej hudby a teda aj z pocitov pri jej počúvaní, sa mi už niečo vytratilo. Podobne to však mám aj s mnohými ďalšími staršími srdcovkami, ktoré si síce vždy rád vypočujem aj naživo, ale väčšinou už bez iných, ako nostalgických emócií. 

U Longitalu je to možno spôsobené ich minimalistickou zostavou, možno opakovaním teatrálnych pódiových prejavov, možnou mnou, ale najskôr to bude ich stratenosťou v sebe samých a vo svojej hudobnej minulosti. 

Fotografie sú z festivalu Otevřeno Jimramov (2023). Staršie fotografie Longital aj s možno emotívnejšími textami nájdete TU (2016), TU (2015), TU (2012), TU (2011), TU (2011) alebo aj TU (2009).

Longital

Upgradeovaný Longital mi pripomína (Beseda u Bigbítu 2016) vegetatívne šťastie lúčnej byliny, omámenej slnkom, trojrozmerným prúdením vzduchu a vlastnou vôňou. Zároveň však aj veľkomestský parfum, umelé osvetlenia a pohyb v koridoroch mútnych ulíc. 

Staršie fotografie Longital nájdete TU, TU alebo aj TU. 

Longital

Čo ešte napísať iné, ako som napísal TU, TU alebo aj TU. Longital som počul toľkokrát, že moje pocity z ich hudby už dosiahli snáď všetky možné vrcholy.  
A predsa! 

Prepólovaním svojich premýšľavých piesní, ich preštruktúrovaním a predabovaním do kolísavej akustiky, som opäť zašiel o niečo ďalej, za zenit predchádzajúcich zážitkov. Áno, áno, recyklovať sa oplatí. 

Fotografie sú z minuloročného festivalu Litoměřický kořen. 

Longital

V poslednej dobe sa na pódiách objavuje čoraz viac hudobných a dokonca aj partnerských dvojíc. Myslím, že domácimi priekopníkmi v tomto minimalistickom zložení akejkoľvek skupiny je párik snivých folktronikov z Bratislavy, ktorý od roku 2005 vystupuje pod názvom Longital (dovtedy Dlhé diely).

Napriek tomu, že pesničky Longitalu poznám takmer naspamäť a zažil som už mnoho ich koncertov (TU, TU, TU), vystúpenie tejto dvojky si nikdy nenechám ujsť. 

Je to ako opakovaný akt identifikácie sa s nadprirodzeným svetom ozvučených príbehov oživujúcich moju darobnú fantáziu (inak dobou tlačenú k definitívnej kapitulácii). 

Fotografie sú z festivalu Litoměřický kořen 2012.