Žijeme dobu, ktorá nás (okrem iného) často viac rozdeľuje ako spája. Hlásime sa k rôznym pravdám, snažíme sa presvedčiť alebo predstierať, že s druhou stranou nemáme nič spoločné. Oni sú vždy tým, čo sme mi dokázali od seba oddeliť, aspoň si to teda myslíme.
Našťastie stále existujú miesta, podobné ostrovom pozitívnej deviácie, kde nie je žiadne ja a tí druhí, my a oni, dobrí a zlí, miesta, ktoré dávajú možnosti spolupatričnosti bez podmienok.
Jedným z takých ostrovov je aj festival Fryštácký malý svět, ktorý v zázemí seleziánskeho dvora Domu Ignáca Stuchlého dokázal vystúpiť z kvantového sveta a vzoprieť sa pene dní.
Ako to už u mňa pri podobných dotykoch s výnimočnosťou býva, napriek hudobným zážitkom ten najväčší mi priniesla sympatická komunita návštevníkov.
Ich prirodzená grácia, senzitívnosť, nevtieravý šarm a nenakašírovaná krása si ma podmanili podobne, ako sa umelecké dielo vie zmocniť svojho diváka.
Ako fotografovi, sa v takej chvíli celá moja duša koncentruje do oka prilepeného na hľadáčiku kamery. Pozerám akoby vo sne, prestávam existovať, celé moje bytie je nahrnuté v pravej zreničke a v odhmotňujúcom pohľade skrz dômyselnú optiku.
A vtedy sa to stane, objavujem obrazy ozdravené od účelu, tváre spokojnosti, dobra, krásy obyčajnosti a ľahkosti, portréty plné reflexie hudby, priateľskej atmosféry a odrazov inštinktívnych reakcií bytia.
Ďakujem všetkým za dôveru, s ktorou mi dovolili (nedokonalo) zachytiť nimi vyžarované svetlo vytvárajúce ich fotografie.
Samozrejme, záujemcom o snímky, na ktorých sa nájdu, ich s vďakou rád pošlem aj v tzv. rozlíšení pre kvalitnejšiu tlač.