Utečenci pred džihádistami (ktorým sa, okrem všetkého iného, nepáči ani hra na gitaru), priniesli na pódium Montreux Jazz Festivalu plíživé balady z vyhnanstva, naliehavú prírodnú rytmiku a malijské melódie hrané s rockerskou odvahou.
Mám rád púštne blues a po koncertoch Tinariwen (TU) či Tamikrest (TU) mi Songhoy Blues pripomenuli, aká opojná hudba to je. Hudba rozkladajúca moje melodické myslenie a spätne ho skladajúca do nových panorám.
A tiež rozmýšľam, koľko takých muzikantov sa muselo vydať na cestu, aby mohli robiť niečo tak prirodzené, ako skladať piesne. A koľko z nich, tú možnosť naozaj dostane.
