Neočekávaný dýchánek

Niekto zo siete ma poprosil o fotografie Neočekávaného dýchánku, výbornej a zohratej kapely, ktorej patril záver prvého dňa (noci) festivalu Litoměřický kořen. Už niekoľkokrát som mal prst na myši a chuť pridať ich fotografie na blog, ale odrádzali ma zápisky v mojom festivalovom notese. To predsa nemôžem napísať: výčapné tango, židovský punk, balkánsky hudobný atentát či šansón z ringlšpílu (kolotoč). S každou ďalšou skladbou mi napadali podobne bláznivé prirovnania. Hmm, to predsa nemôžem zverejniť.

Divadlá Mimotaurus a Matějka & spol.

Divadlá Mimotaurus a Matějka & spol. priniesli do slnkom zaliateho parku Střeleckého ostrova atmosféru vystrihnutú z letného Hyde Parku. Na tráve pod krásnym stromom a v historickom (aspoň tak mi pripadal) altánku predviedli predstavenia páčiace sa rovnako deťom ako dospelým, bez ohľadu na to, komu boli viac určené. Deti všetko sledovali s otvorenými ústami, vánok sa pohrával s vlasmi dievčat, psy vyplazovali spotené jazyky, Tália šteklila za golierom, spev vtákov konkuroval akordeónu, smiech sa zlieval s šumom lístia a neďaleká Labe ticho odnášala tento obraz do Severného mora.

Václav Koubek

Vaška som rýchlo nafotil a našiel si dobré miesto na tráve, z ktorej som si užíval vystúpenie. Mám rád jeho prejav, jeho piesne tváriace sa jednoducho, ale plné citu a pravdy, mám rád zvuk jeho fňukajúcej harmoniky a vtipné príbehy, ktorými prekladá svoje songy. Mám rád, keď môžem počuť (a vidieť) skutočný originál.

Die Wallerts

Nemecká kapela Die Wallerts mi prišla hlavne zábavná. Zábavná bola ich hudba, zábavní boli muzikanti a samozrejme publikum sa zabávalo tiež. Niekedy, presne v takýchto prípadoch to stačí. Akože vtipné prerábanie hitov inak tiež nemusím, ale priznávam, zabával som sa aj ja.

The Plastic People of the Universe

Plastikov som naživo naposledy videl ešte s Mejlou (do šľaka ten čas naozaj letí) a bol som celkom zvedavý, ako im to po tých rokoch šlape.

Po naozaj krátkej zvukovej skúške (celú som ju prečkal pod pódiom túžiac stráviť s nimi čo najviac času) sa do toho PPU pustili ako za mlada. Teda chlapi už naozaj zostarli a Vráťa často posedával na plastovej stoličke v strede pódia, ale z nástrojov a aparatúry sa valil bigbít bez akýchkoľvek kompromisov.

Legendy to majú niekedy ťažké, PPU si s tým však hlavu neláme a ďalej tvorí veci po svojom. To sa prejavilo aj v nových skladbách, v autorskom priestore Evy Turnovej či vo výbere textov.

A ten Mejla tam nakoniec tiež bol.