Starou (poctivou) cestou, až za hranice žánrových medzníkov a božích múk, ma previedli títo potulní muzikanti bez toho, aby som to vôbec tušil.
Až po koncerte, po precitnutí z búrlivého štýlu hry flautistu Martina Brunnera a z emotívneho gitarového lo-fi jazzu Jaroslava Šindlera, som si uvedomil, že vďaka nim som sa aspoň na chvíľu ocitol mimo predimenzovaného sveta a vnímal len psyché ich magnetickej hudby.
Fotografie sú z tohtoročného festivalu
Polička Jazz.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára