pondelok, 1. septembra 2014

Vojtěch Havel

Kvôli skorému doobedňajšiemu koncertu Ireny a Vojtěcha Havlových som si privstal, hoc som sa do postele dostal až tesne nadránom. Nemohol som inak, lebo s Havlovcami ma spája množstvo príjemných spomienok a nemyslím len hudobných. 
Ešte so zalepenými očami som sa došuchtal na bojisko festivalu Trutnoff a s lacnou kávou v ruke hľadal mojich starých priateľov. Našiel som len Vojtěcha a aj keď sme sa tešili, stále mi bolo trochu smutno za Irenou. Nadôvažok, z vedľajšej scény zunela tvrdá muzika a tak som pomaly začal ľutovať nedospatého rána. 
Všetko sa zmenilo keď Vojtěch položil sláčik na violončelo a začal hrať. V tom momente sa všetky rušivé faktory premenili na ticho, v ktorom sa Vojtěchova hra (chvíľami z nahrávky podporovaná Irenou) nadnášala priestorom, jemne nás marinovala do havlovskej spirituality, dala sa dýchať aj zhmotniť v okolitej prírode, alebo v oblakoch nad našimi hlavami. 
Som rád, že som to neprespal, lebo to by som si nevysníval.

Žiadne komentáre: