Len ťažko opíšem pocity z festivalu Otevřeno Jimramov lepšie, ako som to urobil minulý rok TU, alebo ešte predtým TU.
Preto len krátko doplním, že Jimramov dokáže konštruovať či konštituovať isté nezameniteľné kolektívne milieu, akúsi melanž situácií, nálad a dojmov, následne určujúcich kvalitu zážitkov, od tých spoločných až po tie hlboko individuálne.
Táto pospolitá, vzájomná aj osobná kontemplácia má podobu rozpúšťania vnútených či prevzatých predsudkov, názorových bublín, absolútnych právd, nadbytočností a vnímania sveta cez hmotné či triedne okuliare.
Nahrádza ich zmenou percepcie, vytváraním nového vzťahu k svetu, ako pozitívnej celostnej skúsenosti prežívania deja, vzťahov, komunity, hudby a nepredstieranej rovnosti. Rovnosti nezávislej na kvótach, nariadeniach či trendoch, rovnosti bez hraníc a mantinelov.
Otevřeno Jimramov z nás každoročne na dva dni sníma sieť nutností a bolestí sveta, nahrádzajúc ich oslobodzujúcou radosťou a spolupatričnosťou.
Jimramov mi zároveň pripomína, že odtlačok toho, kto sme, ostáva navždy v tom, čo činíme.
Snímky a portréty z tejto slávnosti, za ktoré som nesmierne vďačný, každej a každému zobrazenému zvlášť, vnímam ako dôkaz, že tých činov s odtlačkami dobra, lásky, humanity a nádeje, je a bude stále viac, ako tých ostatných.
Samozrejme, záujemcom, ktorí sa nájdu na fotografiách (aj na tých starších), ich rád a s poďakovaním pošlem aj v kvalitnejšom rozlíšení.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára