Osemnásty ročník festivalu Beseda u Bigbítu pre mňa začal už vystúpením v stanici vinárskej dedinky Lipov, ktorá sa pomaly prebúdzala do sviežeho rána. Podnietený festivalovými internetovými stránkami som sa do neďalekého Tasova vybral pešo a autobusu lákajúcemu ma do svojich útrob som len zaprial šťastnú jazdu.
Cesta bola naozaj pekná. Políčka a lúky v rôznych odtieňoch zelenej, kukuričné pole s kde tu zatúlanou slnečnicou, slivky a ovocné stromy roztrúsené po celej krajine. Nad tým všetkým v diaľke aleje vysokých stromov a železné makovice vodojemov. Proste krása, pred tabuľou cieľa mojej cesty som sa rozhodol, že aj naspäť pôjdem pešo.
Samotný festival sa konal v Topoľovom háji za obcou. Napriek tomu, že mu predchádzal poriadny lejak začal skoro presne a od tej chvíle mi začalo byť jedno aké je počasie. To množstvo a pestrosť výbornej hudby, fajn ľudia a dobré pivo, nedali vlhku ani chladu (hlavne druhého dňa) šancu pokaziť mi pozitívnu náladu. K nej prispela aj dobrá organizácia, tvorivá atmosféra v malom šapito a česko-slovenský mix publika.
Dramaturgia festivalu si dala naozaj záležať a na dva dni pripravila toho fakt veľmi veľa. Veď na jednom pódiu za sebou vidieť poľskú skupinu Oszibarack, maďarské kapely Anselmo Crew a Žagar, francúzsku bandu Joke či hviezdu festivalu Franka Moreya s His Bandom je naozaj silným zážitkom. A to nespomínam (zatiaľ) množstvo ďalšej kvalitnej hudby z domácej scény. Ja som si napríklad mimoriadne užíval aj veterné vystúpenie Wrgha Powu Orchestra z Prahy či meditatívne rockovanie bandu Kloaka 69 z Kyjova.
Inak mi celá Beseda u Bigbítu s tým množstvom hudby, spokojných ľudí, stolov a lavíc, grilovaných pochúťok zo stánkov a piva, prišla ako jedna veľká oslava hudby a radosti z nej. Bolo príjemné sa jej zúčastniť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára