Flamenco, to je pre mňa snivá hudba. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že ak sa mi už niekedy niečo sníva, tak skoro vždy je to v španielskom rytme.
Aj preto o flamencu nechcem veľa vedieť. Počúvam ho, snívam pri ňom (aj v ňom), ale mám pocit, že ak by som sa v ňom aj vyznal, niečo by sa na tom mojom flamencovom fantazírovaní mohlo pokaziť.
Napriek tomu som cítil, že Flamenco eléctrico hrajú inak.
Možno to bolo sviežo rafinovanou elektrickou gitarou (Jaco Abel), možno hlasom speváka modulovaným do najdramatickejších južanských odtieňov (Salao), alebo možno za to mohla nefalšovaná flamencová gitara (Oliver Haldón) naháňaná nenásytnou solárnou rytmikou (Paco de Modea).
Každopádne Flamenco eléctrico začali svojou hudbou písať históriu Novej flamencovej vlny.
Fotografie sú z tohtoročného festivalu Respect.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára