Vlastne som bol trochu prekvapený, keď som Janotu väčšinou vyhľadávajúceho pre svoje recitály bezhrmotné miesta, našiel v programe minuloročného festivalu Trutnoff.
Všetky ruchy sa však z veľkého stanu akoby vytratili (podobne ako pri koncerte Vojtěcha Havla TU), len čo Oldřich vystúpil na pódium.
Rýchlo som teda urobil niekoľko fotografií, aby som sa mohol nechať už len nehybne unášať zádumčivo kolembavou melodikou jeho piesní a jemnými reflexiami textov poznačených osobitým vnímaním sveta s nejednoznačnými (aspoň pre mňa) odkazmi a výpoveďami.
Napriek tomu, že Janota môže na niekoho pôsobiť asketicky a starosvetsky, stále mám pocit, že jeho minimalizmus ukrýva nekonečnú pestrosť a pripisovaná mu archaickosť je tichou avantgardou nového duchovna.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára