The Rolling Stones som už videl, Manfred Mann, The Animals či Savoy Brown (TU) tiež a tak, keďže Pink Floyd alebo The Beatles už nikdy nezakúsim, The Pretty Things bola na vrchole môjho pomyselného rebríčka anglických kapiel s koreňmi v 60. rokoch, ktoré by som ešte chcel počuť naživo.
Ostatný Valašský Špalíček mi toto prianie splnil a The Pretty Things ma presvedčila, že to päťdesiatročné čakanie na jej koncert sa vyplatilo.
Vekom ani trochu neoslabené a precízne gitarové sóla Dicka Taylora a stále silný hlas Phila Maya, spolu s infúziou mladej krvi, boli poriadnou porciou rhythm & bluesu aj podzemnej klasiky, ktorá okrem iného potvrdila, že kvalitná hudba nikdy nestarne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára