Tú úprimnosť, intímnosť, poctivosť a hĺbku osobnej výpovede (či skôr spovede) bolo cítiť v každom odtieni jeho hlasu a vo všetkých tónoch jeho gitár.
Ako to viem posúdiť s mojou sklerotickou angličtinou? Jednoducho! Keď niekomu úplne nerozumiem a aj napriek tomu mu maximálne verím, viem, že musí byť poslom nefalšovaných správ.
Na dôvažok Dylan Tighe akoby svojimi piesňami zrkadlil aj niektoré moje pocity.
Fotografie sú z Valašského Špalíčku 2015.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára