piatok, 30. októbra 2015

Songhoy Blues

Utečenci pred džihádistami (ktorým sa, okrem všetkého iného, nepáči ani hra na gitaru), priniesli na pódium Montreux Jazz Festivalu plíživé balady z vyhnanstva, naliehavú prírodnú rytmiku a malijské melódie hrané s rockerskou odvahou. 
Mám rád púštne blues a po koncertoch Tinariwen (TU) či Tamikrest (TU) mi Songhoy Blues pripomenuli, aká opojná hudba to je. Hudba rozkladajúca moje melodické myslenie a spätne ho skladajúca do nových panorám. 
A tiež rozmýšľam, koľko takých muzikantov sa muselo vydať na cestu, aby mohli robiť niečo tak prirodzené, ako skladať piesne. A koľko z nich, možnosť naozaj dostane. 

Žiadne komentáre: