Vždy ju rád stretnem, vždy družnú, strapatú, rozlietanú a trochu aprílovú. A hoc tie stretnutia delia neraz mesiace, stále zľahka pokecáme o našich závislostiach, o deťoch, o muzike, trochu sa posmejeme a zasa ideme každý po svojom, Nikola na pódium a ja fotografovať.
Pri jej počúvaní mám rád tú neistotu, ten nepokoj jej svojskej poetiky, kedy neviem či sa z nej smiať, alebo ju brať vážne (sakramentsky vážne).
Fotografie sú z minuloročného Litoměřického kořenu (staršie Nikoline fotografie nájdete TU, TU alebo aj TU).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára