Tak ďalší ročník jedného z mojich najsrdečnejších festivalov je za nami. Pravidelne mi trvá niekoľko dní, kým dokážem vstrebať všetky zážitky a hlavne pocity, ktoré následne už navždy ostávajú v mojej pamäti, ako duchovná podpora pre horšie časy.
Čím to je, že Litoměřický kořen má na mňa a verím, že aj na všetkých ktorí sa naň pravidelne vracajú, stále taký blahodárny účinok?
Viem, že sa to snažilo vo svojich dojmoch a reakciách vypovedať mnoho z nás, sám som sa už tiež niekoľkokrát vyspovedal (napríklad TU, TU alebo aj TU). Ale aj tak, skúsim ešte raz a inak.
Myslím, že to zmyslové kúzlo Litoměřického kořenu súvisí s akýmsi ľudským impresionizmom, so zachytením všetkých zúčastnených do dvojdňovej chvíle intenzívnych vnemov, nálad a živého umenia, do podstaty istej časti nášho bytia. Kořen je príležitosťou k rozvíjaniu perspektív, je priestorom pre bežné ľudské city opomínané vo svete veľkých činov a proklamácií, je autentickým médiom, ktoré dokáže posúvať a estetizovať životné brehy.
Akoby základom kořenu ani nebola hudba, ktorej dramaturgia má maximálnu dôveru, ale spolupatričnosť všetkých zúčastnených a cit pre vzájomné príčinné súvislosti.
Litoměřický kořen tak nekŕmi len sluch a zrak, ale aj duchovný svet schopný vyabstrahovať vlastnú podobu pospolitosti, túžiacej domerať sa zmyslu života.
Ja viem, som nepolepšiteľným idealistom. No a čo!
Ak sa niekto našiel na mojich fotografiách (aj na tých starších) a chcel by mať na kořen aj takúto spomienku, poteší ma, ak si o fotografie napíše. Opäť vám ich rád pošlem, samozrejme, zadarmo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára