Stáva sa mi to čoraz častejšie. Hudba, ktorú inak dobrovoľne veľmi nepočúvam, ma naživo dostane niekam, kam ma bežne sprevádzajú len iné hudobné žánre.
Pri koncerte The Dø mi však skoro okamžite nabehol syntetizátorový pulz a telo mi rozkmitala elektrónkovo tanečná poézia.
Seversky vykryštalizovaný spev Olivie Merilahti, pozoruhodný a vychutnávajúci si každú notu, každý tón, to všetko s emocionálnym rozsahom od detskej radosti, cez smútok precitnutia až po bolesť poznania. K tomu naturálna elektronika Dana Levyho snívajúceho eklektické sny a dokonalo estetizujúceho sonické hlasy svojich nástrojov.
Fotografie sú z minuloročného Paléo Festivalu v Nyone.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára