Hmm..., muzikant s beatnickým životopisom, vedome zaseknutý v čase potvrdzujúc tak jeho relatívnosť.
Na Litoměřický kořen (2017) priniesol v plátenom žobradle generické piesne zošívané vlastným životom, skladby hlásiace sa (bez emocionálnych intríg a prifukovania) k undergroundu druhej polovice minulého storočia a k poslucháčskym ročníkom v nej narodeným.
Som jedným z nich a preto, možno na rozdiel od mladších, si Neduhove piesne, hoc s tepom unaveným už v srdci, zrnitým zvukom a diogenovskými textami, vždy rád naživo vypočujem.
Nie je to totižto už tak ani o muzike, ako o vytrvalom človeku za mikrofónom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára