Jiří Imlauf svoje skladby zdieľa pokorne, vie kedy šeptať a kedy sa nechať uchvátiť. Dokáže sa valiť, ako voda z pretrhnutej hrádze, balansovať na bode zlomu a následne prejsť do baladickej melanchólie.
Sublimuje svoj príbeh do hudobnej spovede, vzdáva sa a zároveň bojuje, skladá svoje ja do piesní, do rozvalín aj záhonov sveta a života.
Houpací koně sú pre mňa svedectvom, potvrdením potreby neustáleho hľadania svojho miesta v spoločenskej štruktúre. Často je to boľavý proces, niekedy prináša svetlo a niekedy ho spolkne tma.
Poznám to veľmi dobre, ale aj vďaka tejto hudbe, sa (skoro) nikdy necítim bezmocný a osamelý.
Fotografie sú z festivalu Po/Kořen (2020), staršie fotografie Houpacích koní nájdete TU, TU aleb aj TU.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára