Je veľa menších aj väčších festivalov, ktoré sa zvyknú prirovnávať k legendárnemu Woodstocku. Z tých, ktoré som navštívil (a nie je ich málo) mi ho však, myslím hlavne po vizuálnej stránke, pripomína jedine festival Lebeda. A to, že ide len o taký nano Woodstock vôbec nevadí, naopak! Na malej ploche akoby ešte viac vynikalo to, čím symbolicky vrcholil síce krátky, ale krásny sen o láske a slobode.
To, čo dodáva Lebede nezameniteľnú príťažlivosť je príroda valašských kopcov, v ktorej sa tento festival koná a mimoriadne príjemná atmosféra, navodená hlavne nadšením organizátorov. To znamená, že na Lebede môžete pozorovať zapadanie (či východ) slnka v krásnej krajine, môžete sa prejsť po lese či kotúľať sa zelenou lúkou, môžete bežať bosí po zarosenej rannej tráve, môžete sa milovať pod hviezdami či posedieť si s priateľmi pri ohni.
Hudobne sa Lebeda môže zdať skromnejšou, ale to naozaj len na prvý pohľad. Okrem zaručených mien ako Vltava, Vypsaná fixa, Znouzecnost, Nšoči či Billy Barman, sa predstavilo aj viacero mladých kapiel, z ktorých niektoré (napríklad SilensiJAH All Stars) boli veľmi príjemným prekvapením.
Ku všetkým skupinám sa vrátim v samostatných príspevkoch.
Ku všetkým skupinám sa vrátim v samostatných príspevkoch.
Jedným z programov tohtoročnej Lebedy bol aj workshop žonglovania s Čendom Pokorným, ktorý na záver pridal naozaj nápadité a vtipné predstavenie.
Alebo ste sa mohli zastaviť pod šiatrom malej scény (Bio stage) kde okrem cimbalovej muziky či Pavla Fajta vystúpil aj folkáč Dušan Triličík.
Ku koncu Lebedy sa medzi ľuďmi začalo šepkať, že je to jej posledný ročník. Neviem či je to pravda, ale viem, že by bola veľká škoda o Lebedu prísť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára