Čím som starší, tým častejšie podlieham pri počúvaní hudby potrebe, umiestniť seba samého niekde medzi jej tóny, akordy či slová piesne. Nájsť svoje miesto v tvorbe tej ktorej kapely a nie, nájsť tej ktorej kapele niekoľko dni (či hodín) v mojom živote, flek na polici s cédečkami alebo kúsok miesta na hárddisku.
A čo tým chcem vlastne povedať? No, že v melancholickom, chvíľami ponurom a chvíľami nadýchanom indie rocku & progresívnom country Please The Trees som sa našiel snáď celý.
Akurát, ja neviem byť tak úprimný.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára