Napriek tomu, že program minuloročného festivalu Colours of Ostrava bol nabitý zahraničnými interpretmi, akési vnútorné nutkanie (skôr vyvolané potrebou rodinnej pospolitosti, ako hudobnou zvedavosťou) ma aj tak doviedlo pod pódium, na ktorom stála Jana Kirschner so združením AfterPhurikane.
Už neviem, či moja podivná potreba bola naplnená. Pamätám si však, že to spojenie romantického žiaľu s realitou života (či symbióza rómskeho hlasu prahnúceho po ozvene a jemnosti Jany Kirschner) mi pripadalo ako čistá pocta poézii.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára