Kým minulý rok som vnímal priestor seleziánskeho dvora Domu Ignáca Stuchlého ako novodobý ostrov pozitívnej deviácie (celé zamyslenie, ale hlavne fotografie z predchádzajúceho ročníku nájdete TU), tak po tohoročnom Fryštáckém malém světě by som ešte doplnil, že je festivalom stávania sa.
Stávania sa sebou samým v úzkom spojení s tým, čo nás obklopuje, stávania sa vnímavejším, univerzálnejším a neformálnejším.
Vžité, naučené či podsunuté rozdiely síce neprestávajú existovať, ale v malém světě nemajú určujúcu či rozdeľujúcu formu, naopak sú dôvodom nepodmienenej, spontánnej či vzájomnej rezonancie a prinavrátenia schopnosti vidieť či vnímať druhého, ako seba samého.
Hodnotové či iné rozdiely sa rozpúšťajú v hudobných kulisách a ostáva len spolupatričnosť existujúca sama o sebe, blízkosť a náhodná prítomnosť rôznych splynutí. Bytie či poznanie prestáva byť formou a stáva sa ozdravným procesom, katalyzátorom vyviazania sa z hierarchie doby.
Tie dva dni vo Fryštáku sú jedným zo zdrojov mojej energie a zároveň obrazovým darom pre moje fotografické oko. Malý svět do toho veľkého, plného predmetov a materiálnych identifikačných znakov, vracia ľudské tváre, pohľady a okamihy, ktoré skrz-naskrz neprechádzajú len objektívom, ale aj celým mojím vedomím.
Samozrejme, záujemcom, ktorý sa nájdu na fotografiách, ich rád pošlem aj v kvalitnejšom rozlíšení.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára