Longital

Mal som obdobie, tak pred +/- pätnástimi rokmi, kedy som Shinu a Dana počúval celkom intenzívne. Albumy Výprava a Teraz som poznal naspamäť a vôbec, ich hudba ma naozaj nie len bavila, ale aj vnútorne napĺňala a oslovovala. 

Samozrejme, stále ich mám rád, len z tej hudby a teda aj z pocitov pri jej počúvaní, sa mi už niečo vytratilo. Podobne to však mám aj s mnohými ďalšími staršími srdcovkami, ktoré si síce vždy rád vypočujem aj naživo, ale väčšinou už bez iných, ako nostalgických emócií. 

U Longitalu je to možno spôsobené ich minimalistickou zostavou, možno opakovaním teatrálnych pódiových prejavov, možnou mnou, ale najskôr to bude ich stratenosťou v sebe samých a vo svojej hudobnej minulosti. 

Fotografie sú z festivalu Otevřeno Jimramov (2023). Staršie fotografie Longital aj s možno emotívnejšími textami nájdete TU (2016), TU (2015), TU (2012), TU (2011), TU (2011) alebo aj TU (2009).