štvrtok, 14. júla 2016

Jarda Svoboda

Rýchly lejak nás všetkých zahnal pod strechu malého pódia, kde sme sa chránení pred prírodným živlom, nechali obrodiť hudbou a slovom Jardy Svobody
Pre mňa je Jarda Svoboda hlavne bardom, básnikom, ktorý sa cez prizmu autopsie, spomienok a snov, pozerá do budúcnosti, do diaľok a hĺbok, ktoré musí prekonať, aby mohol ísť opäť ďalej. 
Sú to slová s obsahom a vety s odkazom, myšlienky, ktoré sa však nesnaží preniesť do hudby, v nej ich rovno vymýšľa. V rytme svojho vnútra, ktoré tepe ľudovosťou rovnako, ako avantgardou, skladá piesne tekuté, ako rieka (do ktorej vstupuje), rozmarné, ako vietor z hôr (ku ktorým vzhliada), ale tiež hĺbavé a zádumčivé, ako odvrátená strana všetkého, čo nás vie tešiť. 
Fotografie sú z tohoročného Litoměřického kořenu, kde Jardu Svobodu hrajúceho na harmónium evokujúce bohoslužobný úkon, doprevádzali (okrem iných) na bendžo a gitaru Fanda Holý a na trúbku Jana Modráčková-Kaplanová

Žiadne komentáre: