Pôvodne som chcel napísať jedno z ďalších vyznaní ľuďom a priateľom každoročne stretávajúcim sa na našej rodinnej slávnosti s názvom Litoměřický kořen. Malá epizódka s komentárom k jednej z fotografií, na ktorej je v pozadí zachytený muž v tričku s nápisom Ortel, ma však priviedla na iné myšlienky. Spomínaný komentár jemne ironizuje návštevníkov kořenu, ako až príliš tolerantných.
Najprv mi prišlo ľúto, že som svojou nepozornosťou a neznalosťou prispel k spochybneniu komunity, ktorá pre mňa tak veľa znamená. Avšak človek v tričku chamrade sa tam proste motal, či už by som ho náhodou zvečnil, alebo nie.
Nakoniec som si uvedomil, že som vlastne trochu rád, že toho pomýleného chlapíka (možno) nikto nevyfakoval (sic) a že, pokiaľ bol naozaj aj na festivale a nie len pred jeho bránou, mohol konfrontovať svoje názorové tričko so všetkým, čo na kořenu zaznelo a so všetkými, ktorí ho obklopovali.
Veď predsa angažovanosť a priamočiary antifašizmus Živých kvetov, silný humanistický podtext vystúpenia The Tap Tapu, ľudské texty Jardu Svobodu, klezmerové hudobné motívy poľskej Hańby či harmonicky človečenská atmosféra letného kina, museli v ňom zanechať nejaké stopy alebo aspoň otázky ohľadom vlastnej identity. A môžno nie, neviem!
Čo viem však iste, že ľudia na kořenu aj keď sú tolerantní, nie sú ľahostajní a slepí. A tiež, že predsa, ak niekto potreboval o niečom presvedčiť, bol to práve on a nie my.
Napriek mnohým bezsenným nociam som rád, že to nemám také jednoduché. Že vidím aj iné farby ako čiernu a bielu, že nemám patent na dobro a neviem hádzať kameňom, že radšej presviedčam, ako zdvíham prostredník. Iste, zlo je nutné odmietnuť, ale je trochu ľahké, pozerské a možno aj nebezpečné, to robiť napínaním dualizmov dneška, preexponovávaním strachov aj túžob, vytváraním napätia medzi pravdou a presvedčením, vysekírovním si toho správneho názoru, zväčšovaním priepasti medzi dojmami, názormi a skutočnosťou.
Litoměřický kořen so svojou uvoľnenou kompozíciou a s ťažiskom niekde medzi umelcami, hudbou, divákmi a krajinou, neurčuje, neukazuje prstom ani netypizuje jediného správneho či dobrého človeka. Skôr reflektuje, otvára obzory a tým aj rozpravy, či už vnútorné alebo spoločenské. Empirickými nápovedami, inštinktom človečenstva a umeleckou tvorbou viaže spolu myšlienky a ľudí, dáva duchovnú podobu ľudským tváram aj krajine, do ktorej sa následne rozpŕchnu.
Litoměřický kořen je podhvieznou harmóniou objímajúcou našu podstatu, je jedným z katalyzátorov zmyslového života, svojským organizmom, ktorý nám v melodických kulisách nadsvetskej podstaty napomáha k sebazabudnutiu (v zmysle ega) a zároveň k sebaobjavovaniu v ľudskej solidarite, k čo najspravodlivejšiemu životu v celej jeho javovej plnosti.
Ak sa niekto našiel na mojich fotografiách (aj na tých starších TU, TU alebo aj TU) a chcel by mať na kořen aj takúto spomienku, poteší ma, ak si o fotografie napíše. Rád vám ich pošlem, samozrejme, zadarmo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára