pondelok 6. septembra 2021

Pokořen 2021 & deti & ľudia & psy

Chvíle pocitu, že všetko je ako má byť a zároveň to dáva zmysel, zažívam čoraz vzácnejšie. Jednou z istôt, kde si ich vždy užijem, je každoročné stretnutie patchworkovej rodiny festivalu po/Kořen.
Jeho malý svet je na necelé dva dni akoby vyňatý zo všetkých máp a vzťahujúci sa len k ľuďom na jeho území a k ich hodnotám. K spoločenstvu blížnych, ktoré sa rýmuje s pojmami dobrá vôľa, priateľstvo, človečenstvo, krása, štedrosť či (nie nehanbím sa použiť to slovo) láska.
To všetko vnímam ako pevnejšie základy slobody než právo či nárok. A sloboda je tiež tým, čomu po/Kořen dáva nové významy. Napríklad bytie nad ničotou, nad nezmyselnou honbou za bohatstvom, nad degradáciou pravdy, nad „vymoženosťami“ doby či nespravodlivo rozdanými kartami.
Festival po/Kořen je akousi chybou v komerčno-konzumnom matrixe, hodnotovou štruktúrou, ktorá ani tak nevychádza z prianí zúčastnených, ako zo spoločne zažívanej skutočnosti a skúsenosti.
Som veľmi vďačný, že môžem fotografovať societu ľudí pravidelne sa vracajúcich na litoměřický riečny ostrov a priznávam, že pohľad cez objektív na šťastné deti a ich rodičov, či na bezprostredné reakcie publika na hudbu, ma často až dojíma.
Vo všetkých tých tvárach cítim ... vznešenosť, ktorá je aj znakom dôstojnosti, atribútom skutočných ľudí s vlastnou totožnosťou a názorom. Ľudí, ktorí sa vidia v zrkadle a taktiež vrhajú tieň. To preto, že je v nich niečo vyžarujúce alebo odrážajúce svetlo (nie pohlcujúce), svetlo, ktoré vytvorilo aj tieto/ich fotografie.
Títo ľudia, stmelení nedefinovanou spolupatričnosťou, pohľadmi do očí, prirodzenosťou, odvážnym pozitivizmom a ideálmi (nie ideológiou) tvoria po/Kořen a pre mňa sú (nech mi kapely odpustia) hlavným dôvodom každoročného návratu do Litoměřic.
Návratu, ktorý vnímam ako cestu domov!
Samozrejme, tak ako vždy, záujemcom fotografie rád pošlem aj v tzv. plnom rozlíšení.