Sólové vystúpenia bubeníkov nie sú až tak časté a preto som bol na festivalový set Pavla Fajta celkom zvedavý. Videl a počul som ho už v peknej zbierke rôznych muzikantských zostáv, ale úplne samého, ešte nie (aspoň si nespomínam).
Po krátkom zaháňaní dažďa hrou na bodhrán sa teda Pavel uvelebil medzi svoje nástroje a pod ochranou Dalajlámu (nalepeného na laptope) pomaly spustil hru rytmov a protirytmov, dopĺňanú zvukmi z jeho elektronických prístrojov. Akoby jednoduchou hrou (nemyslím technicky, skôr prístupom) odkódovával svoj svet a trochu rituálne nás všetkých do neho uvádzal.
Myslím, že väčšina bubeníckych sól (tých v rámci koncertov celých skupín určite) je dielom spontánnej improvizácie, u Pavla Fajta som však mal pocit ucelených a súdržných skladieb, ktoré by nám kedykoľvek vedel svojimi paličkami znova porozprávať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára