Jej nepreškolený hlas, ktorým akoby len mimochodom spieva (nielen) svoje mierne melancholické, generačne neohraničené a oblažujúce piesne, bol v harmónii s práve zapadajúcim slnkom aj s pamäťou tmavých kútov historického nádvoria zámku Žerotínů.
Olga Königová postupne vytiahla z našich skríň staré, ale neobnosené a neošúchané veci, ktoré aj keď znejú (asi) ako pop, zasahujú viac moje duchovné ako telesné funkcie.
Fotografie sú z tohoročného Valašského Špalíčku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára