Mám rád Tonyho intuitívny prejav, akoby vdychujúci melanž vykoľajeného sveta a následne vydychujúci bezemočnú zmes vlastnej empírie.
Rovnako, ako aj abstraknú melanchóliu jeho spevu, balansu (aj pohybového) medzi geniálnosťou a márnosťou, medzi komikou a tragikou bytia, ktoré napriek všetkému stojí za to ho nevzdávať.
Fotografie sú z festivalu Po/Kořen (2021).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára