Pôvodne som šiel na dvojkoncert (inak dobrý nápad) skupín Živé kvety a Květy. Keďže však tie živé nastupovali na pódium až s odchodom môjho posledného vlaku, stihol som len band Martina Evžena Kyšperského. Našťastie, už on ma plne uspokojil.
Pochmúrne prostredie Randal Clubu s kovovými bariérami pred pódiom, akoby umocnilo cudzosť, osihotenosť a hebkú tieseň textov, ktorými kvitnú Květy. Tiež sa mi zdalo, že Martin spieval ešte presvedčivejšie ako obyčajne a možno preto, mi stále znel v ušiach aj nekonečnou cestou domov.
V rytme prázdneho polnočného vlaku fárajúceho dlhým tunelom tmy bol chvíľu jediným návestidlom ukazujúcim mi zmysel tejto dlhej púte.
Niekoľko mojich starších fotografií kapely Květy si môžete pozrieť aj TU.
