Odkedy som (niekdy v štrnástich) po prvýkrát počul platňu P.S., sa pre mňa Vladimír Merta stal neprekonateľným pesničkárom. Áno, neskôr pribudli Dylan, Nick Drake či relatívne nedávno Elliott Smith, ale Mertu už od toho prvého počutia jeho péeska aj tak v mojom pomyselnom pesničkárskom rebríčku nikto z nich neprekonal.
Samozrejme, je to len subjektívny pohľad, akési pocitovo naivné presvedčenie (ako napokon vo všetkých mojich komentároch), ale po každom Mertovom koncerte (a zažil som ich desiatky) si za ním stojím ešte viac.
Mertove myšlienkové víry ma dokážu sťahovať pod hladinu jeho textov a za harmónie mertovsky rozložených akordov ma unášať mnohovýznamovosťou a obraznosťou jeho osihoteného sveta. Mertova lyrika pospájaná notami ma dokáže rovnako rozbolieť ako liečiť, jednako tešiť ako znepokojiť, tak isto uspávať ako naštartovať k zmysluplnejšiemu životu.
Myslím, že Merta je tým nejprehliadanejším pesničkárom a muzikantom vôbec. Textárska a hudobná osobitosť, skĺbená s jeho odmietnutím potkaních pretekov globalizovanej či postmodernej spoločnosti, z neho urobila vydedenca dneška a osamelého obhajcu pesničkárstva súvislostí.
Ale asi to tak má byť. Medzi dnešnými folkovými trafikantmi, pesničkárskymi rozumbradami či podivnými netalentovanými protežantmi hudobne nevzdelaných kritikov, by sa určite necítil dobre a ich sebačičíkavú osnovu by beztak sám dobrovoľne a rýchlo opustil.
Takže Vladimír, ďakujem Ti za každú pieseň, za všetky šrámy a boľačky, za pohladenia a rady, za vypĺňanie môjho prázdna a za pomoc pri hľadaní zmyslu vlastného bytia.
Fotografie sú z festivalu Trutnoff 2015, na ktorom Merta vystúpil spolu s Janom Hrubým a s kapelou Hromosvod.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára