Zapájam sa do hier na pravdu, na povel hľadám nepriateľov, švindľujem s vlastným názorom, šetrím na tele aj na duchu, snažím sa rozumieť dobe a jej predákom až do rozplynutia v márnosti.
A potom ... sa vrátim na Pokořen, malú rodinnú slávnosť, ktorá to všetko nechá zabudnúť a zmocní sa ma svojou prirodzenosťou, nefalšovanou rovnosťou, nádherou obyčajnosti a príťažlivosti nezávislej na ľudskom chcení. Na slávnosť, ktorá ma neláka line-upom účinkujúcich, ale zostavou svojbytných návštevníkov.
Okrem stretnutí, rozhovorov, pitia, vstrebávania metafor pospolitosti a syntetizovania vedomého, pudového a od mojej mysle oddeleného vnímania mieru v dušiach, sa opakovane snažím zachytiť objektívom to, čo som už mnohokrát na týchto stránkach (nedokonalo) opísal slovom.
Napriek tomu, že moja snaha zvečniť éterickosť atmosféry Pokořenu je vopred odsúdená na neúspech, niekedy, keď dokážem pokorou potlačiť vlastný cieľ, keď odmietnem porovnávať videné obrazy a prestanem prahnúť po dobrom zábere, zrazu ... si ma nájde sám.
Vtedy sa mi krása zjaví v takej intenzite, že zmení jej dimenzie a moje tekuté oko fotografa zmeravie úžasom, podobne ako srdce, ktoré následne prudko dopumpováva krv zatajenú dychom.
Na Pokořenu sa mi to prihodí vždy. Realitu pokorí imaginácia, krása sa vzoprie pravde, hnev aj túžby sa upokoja, stanem sa kvapkou, rosou vzniknutou skvapalnením harmónie.
Samozrejme, tak ako vždy, záujemcom o fotografie, na ktorých sa nájdu, ich s vďakou rád pošlem aj v tzv. plnom rozlíšení.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára