Našťastie stále existujú miesta, podobné ostrovom pozitívnej deviácie, kde nie je žiadne ja a tí druhí, my a oni, dobrí a zlí, miesta, ktoré dávajú možnosti spolupatričnosti bez podmienok.
Jedným z takých ostrovov je aj festival Fryštácký malý svět, ktorý v zázemí seleziánskeho dvora Domu Ignáca Stuchlého dokázal vystúpiť z kvantového sveta a vzoprieť sa pene dní.
Ako to už u mňa pri podobných dotykoch s výnimočnosťou býva, napriek hudobným zážitkom ten najväčší mi priniesla sympatická komunita návštevníkov.
Ich prirodzená grácia, senzitívnosť, nevtieravý šarm a nenakašírovaná krása si ma podmanili podobne, ako sa umelecké dielo vie zmocniť svojho diváka.
Ako fotografovi, sa v takej chvíli celá moja duša koncentruje do oka prilepeného na hľadáčiku kamery. Pozerám akoby vo sne, prestávam existovať, celé moje bytie je nahrnuté v pravej zreničke a v odhmotňujúcom pohľade skrz dômyselnú optiku.
A vtedy sa to stane, objavujem obrazy ozdravené od účelu, tváre spokojnosti, dobra, krásy obyčajnosti a ľahkosti, portréty plné reflexie hudby, priateľskej atmosféry a odrazov inštinktívnych reakcií bytia.
Ďakujem všetkým za dôveru, s ktorou mi dovolili (nedokonalo) zachytiť nimi vyžarované svetlo vytvárajúce ich fotografie.
Samozrejme, záujemcom o snímky, na ktorých sa nájdu, ich s vďakou rád pošlem aj v tzv. rozlíšení pre kvalitnejšiu tlač.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára