štvrtok, 27. augusta 2015

Činoherák Ústí

Ak niečo závidím deťom (a zároveň im to zo srdca prajem), je to bezprostrednosť, schopnosť nechať sa unášať rozprávkou, dôverčivosť svetu, možnosť poznávať a objavovať, absenciu skúseností (aj tých dobrých) a predsudkov, vieru, že dobro víťazí nad zlom a neskrývaný úžas nad všetkým, čo za detský údiv stojí. 
V päťdesiatke, napriek tomu, že si ju užívam, predsa len to už nie je ono. Ešte stále sa síce dokážem nadchnúť, ale akoby to vždy sprevádzalo relativizujúce vedomie, ešte stále sa viem tešiť kráse, ale márnosť tej radosti nikdy nedá na seba dlho čakať a tiež mám ešte aj sny, ale už neočakávam ich naplnenie. 
To všetko som opäť cítil pri detskom predstavení divadla Činoherák Ústí s hrou Dva páni z Verony na ostatnom Litoměřickom kořenu
Kým deti hltali svoje predstavenie, ja som sa sýtil ich zaujatím a spontánnymi reakciami. 
Ak niekto našiel na mojich fotografiách seba alebo svoju ratolesť a chcel by mať na kořen aj takúto spomienku, poteší ma, ak si o fotografie napíše. Rád Vám ich pošlem, samozrejme, zadarmo. 

Žiadne komentáre: