Úplne na začiatok (aby nedošlo k nedorozumeniu) musím napísať, Živé kvety mám naozaj rád, ich naštvaná ľudskosť ma stále oslovuje a trojica ich albumov Sloboda, Na mojej ulici a V dobrom aj zlom, ma aj na ixté počutie dokáže zasiahnuť svojou oduševnenou úprimnosťou.
Žijem v tej istej krajine ako Živé kvety a preto mi dlho hovorili z duše, ktorá trpela stavom našej spoločnosti podobne, ako trpeli tie ich. Stále pomenúvali veci pravým menom a napriek istej forme rebélie, som v ich prejave vždy cítil aj pokoru a akúsi túžbu po katarzii.
Pravdepodobne práve to mi dnes u Živých kvetov trochu chýba* a spolu so schematizmom nahrádzajúcim ich niekdajšiu tvorivú priamočiarosť spôsobuje, že z ich koncertov viem byť už občas aj rozčarovaný a názorovo rozpoltený.
* Samozrejme, možno to tam všetko je a chyba je niekde vo mne.
* Samozrejme, možno to tam všetko je a chyba je niekde vo mne.
Fotografie sú z minuloročného festivalu Litoměřický kořen (staršie fotografie Živých kvetov nájdete TU).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára