Vždy keď meriam cestu do Tasova cítim sa, ako by som sa vracal na každoročnú stretávku priateľov (besedníkov), ktorí si cez muziku nielen pripomínajú staré časy, ale vďaka nej aj objavujú a žijú nové.
Na dôvažok je Beseda u Bigbítu festivalom na pomedzí, vo všetkých významoch tohto pojmu. Koná sa na moravsko-slovenskom pomedzí, čím sa z Besedy stal snáď najfederálnejší festival, dramaturgicky prekračuje hranice žánrov a odvážne sa púšťa aj za demarkačné línie bežného festivalového vkusu.
Okrem toho je Beseda u Bigbítu jediným festivalom s vlastnou malou vodnou hrádzou pod kamenným splavom, s vlastným Topoľovým hájom či s panoramatickým výhľadom na Biele Karpaty.
Samozrejme, to čo na Besedu u Bigbítu priťahuje najviac návštevníkov, je kacírsky hudobný program. Nebolo tomu inak ani tento rok a v dvojdňovej horúčave Beseda na dvoch scénach predstavila okolo štyridsať skupín. Nechýbali Sára Vondrášková so snivým projektom Never Sol, štvorjazyčná pesničkárka Beata Bocek, krásne ľudské duo Kieslowski, avanturistický Nilon Jail, biotické Zrní, psanci zo Strážnice Shadow Area, surrealisticky emocionálny WWW s Pavlom Fajtom, blues-rockový kríženec Dave Herrero či zadumaná kapela The Pineapple Thief.
Na záver by som len zopakoval moje známe pocity. Myslím si, že menšie festivaly, ako Beseda u Bigbítu, sú pre hudbu aj jej poslucháčov dôležitejšie, ako tie veľké (aspoň ako väčšina z nich) a tiež, že vďaka nim v hudbe, snáď aj v kultúre všeobecne, ešte prežíva niečo, čo ignoruje ekonomické, politické (spoločenské) aj módne tlaky a vytvára relatívne slobodný priestor, v ktorom ide len (alebo hlavne) o tvorbu, umeleckú konfrontáciu a vzájomné zdieľanie (bohémizmus).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára